Tak ako všetky zvieratká vyvádzajú na jar svoje mláďatá, ak aj my, družina kanca Ivana vyvádzame na jar čerstvo vychované strelecké mláďatá na prvú súťaž. Tentoraz to bola „Stupavská jarná,“ na ktorej sme ešte takto hromadne nikdy neboli, ale bol Stanley a chválil.
Je príjemné zistiť, že aj klubové súťaže, zvané „gulášovky“ majú úroveň, ktorou sa môžu merať so seriálovými súťažami v pôsobnosti SLA 3D. Ivan Filip s partiou z Lukostreleckého klubu Stupava postavili vyhovujúcu cvičnú strelnicu, na ktorú dozeral pozorný veliteľ a najmä peknú, pestrú trať. Nebola ľahká, vzdialenosti boli ambiciózne, terén sem-tam klamlivý a slniečko svietilo, hádam, zo všetkých strán. Prvý raz sme videli ako terč kunu sediacu na strome. Poniektorí to narvali do dreva, iní (sme) hľadali vzadu v lístí. Fakt to nebola „dávačka.“ Dôležité však bolo, že nikto sa nám neprechádzal poza terče. Bezpečnosť na prvom mieste. No a strieľalo sa plynule, nijaké „štuple“ sme nezaznamenali. 24 terčov bolo pre našich debutantov akurát.
Naši noví strelci sa usilovne snažili využiť to, čo sa naučili v začiatočníckom kurze pod Hankiným vedením. Najlepšie sa to podarilo Rudovi, ktorý sa prestrieľal na tretie miesto v celkom dobre obsadenej kategórii mladších chlapcov.
Že nielen lukostreľba je tou pravou zábavou, nás poučila Kajka. Také zahrabávanie sa do lístia je tiež celkom švanda. No a keď sa dala po súťaži dokopy s chalanmi na čele s mimoriadne kreatívnym Dimitrijom, zábavy bolo dosť. Keď si ju púšťali ponad naše hlavy na obrovskej gume priviazanej o dva veľké stĺpy, museli sme pochváliť mamu Simonu, že neomdlela, ale naopak sledovala nebojácnu dcéru s primeranou hrdosťou.
Tatiana, ktorá bola prvý raz vyvenčiť nový luk, si vyslúžila náš obdiv dva razy. Najprv dobrým nástrelom a potom neuveriteľne dobrým koláčom, ktorým sme potom zajedali guláš. Posúťažné pikniky sú dobrou tradíciou našej Družiny, ktorú budeme pestovať tak dlho, kým nebude zapísaná do zoznamu kultúrneho dedičstva.
Okrem lukostreleckých mláďat nami vychovaných nás prvý raz reprezentovali aj skúsení strelci, ktorí túto sezónu prešli do nášho klubu a Peťo s Jankou prispeli k bohatej medailovej žatve. Dokopy sme ich pozbierali osem.
Naši garnížisti (rozumej „strelci tradičným dlhým lukom“) Daniela a Martin vynikli ani nie tak počtom bodov, ako umeleckým dojmom. Jednoducho inštinktívna streľba má v sebe to pravé mystérium, ktoré nepochopí ten, kto nezažije a neuverí ten, kto neuvidí. My sme videli.
A tu je ďalší príspevok do našej družinovej zbierky „lukostreleckej mikropoézie:“
Na súťaži v Lozorne
Nemieril som pozorne.
Pár krokov od Abelanda
Podstrelil som – žiadna sranda!