Počas ostatných, hádam, desiatich rokov sme si akosi zvykli na pojašené počasie, pri ktorom všetky stáročné pranostiky zlyhávajú. Napriek tomu čelíme stále novým prekvapeniam. Tentoraz sme jedno také vymákli. Táto zima nestála od samého začiatku za nič, sneh v Ivanke napadol iba raz a zdržal necelý deň. Zato v noci na 4. februára, kedy sa konalo 4. kolo Zimnej ligy v Hájnej Novej Vsi, dostihol Slovensko Pit.
Doteraz som vedel, čo môžem očakávať od Pitbulla, aj od Brada Pitta, ale tento Pit bol orkán, rozumej fakt silný vietor búšiaci do striech a stromov, ženúci snehovú metelicu. Keďže čítame predpovede počasia s porozumením a meteorológom Martina Benka (SHMÚ) dôverujeme, vedeli sme, že zaviate cesty, popadané stromy a elektrické vedenia sú od Považskej Bystrice na sever a východ, kým u nás sa to celé vybavilo nočným lejakom.
Na bývalom futbalovom, dnes lukostreleckom športovisku v Hájnej Novej Vsi boli skromné stopy snehu, na ktoré svietilo slniečko, nad nimi sa preháňal mierny, zato studený Pitov mladší brat a priamo v nich ťapkalo vyše sto lukostrelcov na cvičnej strelnici.
O desiatej sa všetci presunuli do parku okolo rozkladajúceho sa kaštieľa a to vrátane našej ivanskej, reprezentačnej, štvorčlennej, odhodlanej skupiny číslo sedem. Pri čakaní na prvý výstrel sme sa zohrievali cvičením. Rozhadzovali sme končatinami, Hanka aj papierovými bodovačkami, takže sa potom zohriala ich naháňaním a zbieraním.
Začali sme svižne osmičkami, desiatkami, ba aj jedenásťkami. Avšak postupne nám nejako dochádzala para a zamŕzalo pod kotlami. Prišli auty, aj dvojauty a my, ktorí s frustráciou bojujeme jedlom, sme otvorili ruksaky a načreli do zásob. Tatiana začala spomínať, ako je pekne teplo pri mori. Odstrieľali sme poctivo na všetkých dvadsaťosem terčov, ani jeden sme nenechali „len tak,“ lámali sme smolu a nezlomne bojovali o každý bod, s vidinou grilovaného kuriatka, ktoré nás čakalo na obed. Najmä pri terči zvanom „kačičky-žehličky,“ bola tá vidina-hydina dosť živá.
Po ukončení streľby sa ešte len začali diať veci. Tak v prvom rade bol obed. Spojili sme ho, ako obvykle, s piknikom vonku, napokon miestnosti, kde sa dalo zohriať, boli aj tak príliš malé. A tu nás prekvapila Tatiana excelentným medovým koláčom. V tom momente boli zabudnuté všetky auty a Tatianu sme vyhlásili za našu súkromnú, absolútnu víťazku.
Ďalej sme boli svedkami nevídaného zlyhania digitálnej bodovačky „íjász.net,“ ktorá po načítaní výsledkov z mobilov zmršila bodové hodnoty tak, že úplne. Našťastie „priateľ na telefóne“ predseda SLA 3D Peťo Málek bol doma a keď mu zmätočný súbor akčný vyhodnocovač poslal, našiel chybu a o chvíľu poslal naspäť korektne zrátané výsledky. Keď funguje organizácia, vyrovná sa aj so zlyhaním techniky, pretože technika je pes a my jeho kandeláber.
Vzhľadom na pomerne malé počty strelcov v jednotlivých divíziach boli udeľované medaily tak trochu „za statočnosť“ s taktným zamlčaním počtu bodov. Tak sa stalo, že sme boli dekorovaní všetci štyria – za hodnotný športový výkon, odvahu, odolnosť proti chladu, všetko dokopy.
Uskutočniť súťaž v 3D lukostreľbe v zime je dokonca o čosi náročnejšie, ako v letnej sezóne. A že to bola dobrá súťaž s traťou, ktorá strelcov rozhodne nepodceňovala a s organizáciou, kde nič nebolo ponechané na náhodu, je fakt hodný poďakovania lukostreleckému klubu Topoľ.