Nadpis tohto článku je spotvorená parafráza názvu slávneho českého filmu na motívy poviedok od Giovanniho Boccaccia. Volal sa „Hry lásky šálivé.“ Nás lukostrelcov ošáli častejšie to svetlo než láska a na 4. kole Južnej päťky sa to dialo teda ako z učebnice.
To miesto neďaleko záhradkárskej osady Gúg dobre poznáme, lebo novozámčania tam robia preteky každý rok. S ohľadom na slnko, ktoré sa nám toto leto opäť odtrhlo z reťaze, umiestnili väčšinu terčov do hustého lužného lesa, len zopár ich bolo v okolí hrádze. Silný kontrast medzi tienistými a slnečnými miestami nám pripravil extrémne zážitky. Vieme oceniť dobre postavenú trať, napokon v ostatnom čase sa stretávame len s takými, ale táto sa, hádam, priateľom z LK Legolas zvlášť vydarila.
Je známe, že dobre osvetlený terč sa javí ako bližší, než v skutočnosti je, takže keď si nedáte pozor, podstrelíte ho. Terč v tieni sa javí akoby bol vzdialenejší a teda ľahko ho nadstrelíte. Tento klamný efekt sa zosilňuje, keď strieľate z ostrého svetla do tieňa, kde terč ledva vidíte, alebo z tieňa na svetlo.
Naša udatná skupina číslo 22 zistila už pri prvom terči – rysovi vyhrievajúcom sa na slniečku na hrádzi vo vzdialenosti 30 metrov, že vzdialenosť sa dá podhodnotiť až o 10 metrov. Na fotke dobre vidno tmu, z ktorej sme strieľali.
Nasledovali ďalšie „chuťovky,“ napríklad ležiaca srna, čo je sám osebe náročný terč, citlivý odhad vzdialenosti, strieľaný zo svetla na svetlo, avšak s tieňom na streleckej dráhe.
Podobne nám domotali makovice terče, kde sme cez dobre osvetlenú čistinku strieľali z tieňa do tieňa.
Keď strieľate z ostrého slnka do tmavého lesa, nielenže nevidíte killzónu, ale máte problém vôbec zbadať tmavú maketu zvieraťa, nieto ešte keď starostlivý organizátor za ňu postaví rovnako tmavý backstop. Odhadne, nadstrelíte a ….
…idete pochrúmať protifrustračnú tyčinku, pretože dobré papú zaháňa depku aj demotiváciu. Bohužiaľ dezorientáciu vo vzdialenostiach nie, len to človeka prestane tak bolieť. Na tejto súťaži sme mali vcelku vysokú spotrebu, postupne sa šušťanie otváraných obalov tyčiniek ozývalo čoraz častejšie.
Časom sme už tak zblbli z večného korigovania, zaostrovania, prenášania a delenia vzdialeností, že sme kolektívne podstrelili bielu kozu na dobre osvetlenej ceste, ktorá práveže nijako neklamala.
Nuž, čo ťa nezabije, to ťa posilní, hovorí stará múdrosť. Pri 3D lukostreľbe platí „keď netrafíš, aspoň sa pouč!“ Z tohto pohľadu sa jednalo pre našu skupinu číslo 22 o mimoriadne poučnú súťaž. Keďže však išlo o plošný jav, napokon naše výsledky stačili na tri medaily.
Frustrácia je zlý nepriateľ, ale keď sa mu postaví celá skupina, dá sa poraziť. Mali sme v skupine výbornú parťáčku aj strelkyňu Majku z klubu „Lukostreľba pre radosť.“ Výborne sme si rozumeli, až sme uvažovali, ako by to vyzeralo, keby sa naše kluby spojili. Naše motto „Žeriem 3D lukostreľbu“ by sme rozšírili o slová „pre radosť.“ Napokon sme však (Stanley a Dušan) skončili pri snívaní o skrátenej, avšak príťažlivej verzii: „Žeriem pre radosť.“
A tiež s nami strieľali Laco, usilovne krotiaci kladkový luk, s Veronikou, ktorá chytila v druhej polovici nový vietor do plachiet, z čoho sme mali radosť všetci. Kam na nás s frustráciou, keď máme dobrú náladu … a tyčinky.