Lukostreľba je športom pre malých aj veľkých. Prejavujú oň záujem najmä deti v období, keď ony samé ešte len hľadajú, čo by ich v živote mohlo baviť. Rodičia, celkom správne, pri tomto hľadaní pomáhajú, uvedomujúc si, že dieťa potrebuje z mnohých príležitostí nájsť tú pravú.
Inak pravdepodobne podľahne závislosti na virtuálnom svete, navždy pripútané k tabletu a mobilu, ktorý, mimochodom, dostalo od rodičov, neraz s odôvodnením, že „tomu sa nedá zabrániť.“
Tak sa dieťa ocitne na strelnici a začne sa zúčastňovať tréningov, prípade aj súťaží. Tu by mala rola rodiča mať svoju hranicu, samozrejme, pokiaľ sa rodič nerozhodne sám začať strieľať a získať tým so svojím dieťaťom výbornú „spoločnú tému.“ Niektorí rodičia si to však neuvedomujú, alebo to aj vedome nerešpektujú a konajú tak, že komplikujú prácu trénerov a inštruktorov a napokon aj škodia aktivite svojho dieťaťa. Uvedomujem si, že toto sa mnohým rodičom páčiť nebude, avšak viac ako dvadsaťročné skúsenosti s vedením detských oddielov a päťročné skúsenosti s vedením lukostreleckého klubu hovoria celkom jednoznačne.
Dieťa nepotrebuje hovorcu.
Na tréning príde dieťa v doprovode mamy. Zoznámim sa, samozrejme, najprv s mamou a následne sa obrátim na dieťa: „Ahoj, ja som Dušan. A ty?“
Dieťa sa nadýchne a mama povie: „Volá sa Paťko.“
Pohľadom jej naznačím, aby to nerobila a pokračujem: „Koľko máš rokov, Paťko?“
Paťko sa nadýchne a mama spustí: „Vo februári mal šesť, ale ešte nejde do školyradšejsmehoeštenechalidomalebojetakýtroškumenší….“
Obrátim sa na mamu: „Prosím, mohli by sme sa porozprávať s Paťkom?“ Mama prikývne a rozhovor pokračuje.
„Paťko, už si niekedy strieľal z luku?“
Paťko sa nadýchne a mama povie: „Minulé leto to skúšal na chalupe, ale veľmi mu to nešlo, však, Paťko?“
Paťko nemo prikývne a už sa ani nenadychuje.
Odvádzam mamu bokom a pýtam sa jej, či jej dieťa má nejaké špecifické vlastnosti, prípadne je nejako zdravotne znevýhodnené. Dozviem sa, že nie a vysvetľujem, že v tom prípade sa s ním nutne musím rozprávať a ak sa budem potrebovať rozprávať s mamou, obrátim sa na ňu.
Mama si vôbec neuvedomuje, že v dieťati buduje blok pre komunikáciu s kýmkoľvek okrem nej. Posilňuje jeho nesamostatnosť a závislosť na nej. Či to robí vedome alebo nevedome, to neviem zistiť, ale na akomkoľvek podujatí Ivanskej lukostreleckej družiny je to neprijateľné správanie. U nás je dieťa človekom. Síce malým, ale pod našou ochranou oprávneným hovoriť a konať sám za seba.
Pokiaľ trváte na tom, že vaše dieťa bude komunikovať s okolím len cez vás, hľadajte preň iné uplatnenie. Pravdepodobne vás však pošlú preč z každého športového klubu.
Záver 1: Nerobte prostredníka medzi vaším dieťaťom a inštruktorom, či inými strelcami.
Strelnica nie je detské ihrisko..
Na detskom ihrisku je bežné a samozrejmé, že mama sediac na lavičke jedným okom neustále pozoruje svoje dieťa a dozerá, aby pri skúmaní prostredia a prvých remeselných pokusoch neuškodilo sebe, ani iným.
„Paťko,
nesyp si ten piesoček do čiapočky!“
„Skarletka, nelíž tú lopatku!“
„Teofilko, vráť dievčatku formičku, ty máš predsa svoj kýbliček!“
Strelnica nie je detské pieskovisko, napriek tomu rodič, ktorý privedie svoje dieťa na tréning, ale sám odmietne skúsiť si strieľanie, považuje za nutné postaviť sa kúsok za palebnú čiaru a odtiaľ dieťa komandovať: „Paťko, pekne si tam založ ten šíp. No a tou ručičkou musíš poriadne natiahnuť, vieeeeeš!“
Paťko má v hlavičke zmätok, lebo nevie, či je dôležitejšie snažiť sa samostatne vykonať to, čo povedal inštruktor, alebo chytro poslúchnuť mamu či otca, ako je z domu navyknutý.
Zdvorilo sa pýtam: „Vy ste už niekedy strieľali?“
„Nie.“
„Tak prečo si myslíte, že môžete radiť svojmu dieťaťu, ktoré v tejto chvíli o lukostreľbe už vie viac ako vy?“
Prekvapená tvár mĺkvo hovorí: „To akože prečo? Som predsa rodič! Moje dieťa odo mňa očakáva, že viem všetko!“
Nemusíte vedieť všetko, ale mali by ste naopak svoje dieťa viesť k tomu, aby komunikovalo s okolím, prijímalo podnety, kriticky ich vyhodnocovalo a učilo sa z nich.
Na lukostreleckom tréningu pre tento účel spravíte najviac, keď odídete dozadu na lavičku, do kaviarne na kávu, či do Wigwamu na jedno chladené a vrátite sa na konci tréningu. Svojou prítomnosťou a komunikáciou s dieťaťom počas tréningu mu sťažujete sústredenie a komplikujete prácu inštruktorovi, ktorého trpezlivosť má svoje hranice. Tiež je to len človek a navyše dobrovoľník.
Vlastne môžete urobiť ešte viac: Začnite chodiť na tréningy ako strelec a verte, že vaše dieťa si nenechá ujsť príležitosť pomáhať vám zlepšovať sa, aby s vami mohlo súťažiť.
Záver 2: Neraďte dieťaťu v lukostreľbe, ktorej nerozumiete a už vobec nie na tréningu, či súťaži, kde ho vedie inštruktor.
Dieťa nie je autíčko na diaľkové ovládanie.
Úlohou inštruktora je pomôcť mladému strelcovi zažiť radosť z lukostreľby a z vlastného postupného zlepšovania sa a viesť ho k športovému správaniu a vnímaniu diania okolo seba.
Lukostreľba je šport individuálny a strelec sám musí byť schopný postupovať a rozhodovať sa samostatne. Inštruktor musí rozpoznať individuálne schopnosti každého strelca a primerane mu pomáhať. Na každého funguje niečo iné. Je dôležité, aby strelec dostával pokyny, ktoré sú pre neho užitočné, aby ich nebolo priveľa a aby mal priestor pre samostatné konanie.
Niektorí rodičia pociťujú potrebu svoje dieťa neustále usmerňovať. Možno neuveríte, ale raz som si stopol kadenciu pokynov istej mamičky, ktorá sa vnútila na súťaž ako doprovod a vydávala strelcovi pokyny priemerne každých 25 sekúnd. Nevadilo jej dokonca ani to, že strelec sa práve pripravuje na výstrel. Je namieste, aby si každý rodič položil otázku, či sa takto správa kvôli dieťaťu, alebo kvôli sebe.
Pokiaľ si myslíte, že vaše dieťa je potrebné takýmto spôsobom riadiť, nemôže vykonávať lukostrelecký šport, pretože ho vychovávate k nesamostatnosti. Okrem toho tým maríte úsilie inštruktora, pretože strelec sa ťažko môže sústrediť, keď ho stíhajú pokyny z dvoch rôznych zdrojov.
Z hľadiska bezpečnosti posilňujete potenciálne rizikové správanie vášho dieťaťa, pretože inštruktor ho učí zodpovednosti za športové náčinie, ktoré je súčasne za zbraňou a tiež disciplíne, ktorá je pri lukostreľbe nevyhnutná a vyplýva dokonca zo zákona. Vy ho vediete k návyku iba reagovať na pokyny, ktoré prichádzajú vlastne nepretržite.
Ak nesúhlasíte, potom odporúčam vyskúšať prihlásiť dieťa, dajme tomu, na futbal. Rád sa prídem pozrieť, ako za ním beháte po ihrisku a dávate mu pokyny aby si oblieklo bundičku, vyzlieklo bundičku, napilo sa, prípadne nebehalo tak rýchlo. A tiež si vypočujem, čo vám povie tréner, hoci to asi nebude publikovateľné.
Záver 3: Nechajte dieťaťu priestor na samostatné konanie. Ak nedôverujete inštruktorovi, že vie čo robí, zoberte dieťa radšej do iného klubu.
Nie každá „pomoc“ je naozaj pomoc.
Medzi prvými zručnosťami, ktoré v Ivanskej lukostreleckej družine začiatočníci získavajú, je starostlivosť o svoje náradie a výstroj. Každý musí vedieť poskladať si luk, natiahnuť tetivu, povesiť správne tulec, nasadiť chrániče, spočítať a skontrolovať si šípy. Niektorí rodičia však tieto činnosti zanovito vykonávajú namiesto svojich detí, kým deti vystrájajú okolo. Inštruktor potom dookola môže opakovať, decku, že má tulec povesený zle a riešiť, že na šípe sa odlepuje krídelko. Tak sa dozvedáme, že „krídelko je odlepené, lebo tato mi ho neprilepil,“ že „mám len päť šípov, lebo mama to mi mame dala“ a že „chránič mám hore nohami, lebo mi ho tak mama pripla….a vlastne aj tetivu mám hore nohami, tú zase naťahoval oco.“
Toto správanie rodičov nie je „láskyplné,“ ale naopak škodlivé. Blokuje úsilie inštruktora vychovávať strelcov k samostatnosti a zodpovednosti.
Počul som dokonca vysvetlenie „jemu to strašne dlho trvá!“ Buďte si istí, že keď to budete robiť namiesto neho, nezlepší sa to.
Nenapínajte namiesto neho luk. Nejde mu to obvykle nie preto, že je luk prisilný ale preto, lebo to robí zle. Má si privolať inštruktora a ten mu poradí, ako to zvládne. Ak to urobíte namiesto neho, urobili ste dobre len sebe.
Rodičia, pokiaľ si chcete skladať a rozkladať luk, kúpte si vlastný a začnite chodiť na tréningy ako strelci. O výhodách tohto prístupu som písal už vyššie.
Ak však trváte na tom, že vaše dieťa sa bez vašej pomoci nezaobíde, skúste šťastie v inom klube, prípadne v inom športe.
Záver 4: Nechajte vaše dieťa starať sa o svoj výstroj. Pripomeňte mu doma, aby si skontrolovalo, či má všetko v poriadku, pomôžte mu s opravami, ale nerobte to namiesto neho.
Lukostrelecký klub potrebuje byť tímom.
Účasť rodičov na súťažiach je nežiaduca a rušivá. Rodičia to nerobia kvôli svojim deťom, ale kvôli sebe. Vozia dieťa na súťaže svojím autom „aby malo pohodlie.“ Zámerne, alebo nezámerne ho tým izolujú od potenciálnych kamarátov z klubu, ich spoločných zážitkov a zabraňujú vytváraniu rovesníckych skupín v klube, čím účinne bránia úsiliu inštruktorov o budovanie tímu.
Záver 5: Ak nechcete sami strieľať, pošlite dieťa na súťaž s ostatnými členmi klubu, urobte si voľný deň a večer si so záujmom vypočujte rozprávanie.
Kto nevie čestne podľahnúť, nebude ani čestne víťaziť.
Rodičia pohybujúci sa na trati sa obvykle nedokážu zdržať neustáleho „riadenia“ svojich detí, ktoré však v danej situácii je úplne kontraproduktívnym kibicovaním. Sami sa neraz správajú nebezpečne, pretože nepoznajú športové a bezpečnostné pravidlá.
Rodič má počas súťaže tendenciu dbať u svojho strelca o pravidelné zmeny oblečenia, pravidelné dokrmovanie a pitie, najlepšie v čase pred výstrelom, nosiť mu luk a často aj nabádať k nezmyselnému konaniu.
„Poď tadeto, to je bližšie“ znamená flagrantné porušenie bezpečnostnej smernice a riziko vstupu do palebnej zóny iného stanovišťa.
„Kde to stojíš, však je to tam šikmé, postav sa viac dopredu“ znamená nabádanie k porušeniu pravidiel nedodržaním streleckej pozície.
„Však sa to odrazilo od zvieraťa, tak mu to treba uznať,“ neplatí, keď sa šíp neodrazil dopredu.
„Nie je to celkom desina, ale však to je len kúsok, uznáme mu to“ znamená priamy podvod, obvykle motivovaný obavou, že sebavedomie malého strelca by mohlo utrpieť ťažkú ranu, ak nevyhrá.
Úplne najhorší sú rodičia, ktorí sa zmocnia bodovačiek s ponukou, že budú zapisovať pre celú skupinu a svojmu dieťaťu čiste náhodou, zapisujú vyššie hodnoty, než skutočne nastrieľalo.
Odhliadnuc od toho, že ktorýkoľvek z vyššie uvedených vzorcov správania je škodlivý pre samotného strelca, znamená kazenie dobrého mena klubu. Nie je príjemné, keď vedúcemu klubu organizátor oznámi, že „ten tvoj rodič teda fakt divne zapisoval a ešte ho aj skoro zastrelili, pretože sa trepal v protismere.“
Je veľa spôsobov, ako pomôcť dieťaťu rozčarovanie z prehry. Pochváľte ho, že nastrieľalo vyšší priemer ako minule. Oceňte kvality víťaza, ktorému podľahnúť nie je predsa hanba. Popýtajte sa na najčastejšie chyby a uistite, že po ich odstránení sa šanca na víťazstvo na budúcej súťaži dramaticky zvýši. Takáto pomoc je nepochybne podstatne lepšia, než napomôcť k víťazstvu podvodom.
Snažíme sa vštepovať mladým strelcom podstatu športu ako čestného zápasu, ktorého súčasťou sú víťazstvá spojené s prijímaním gratulácií, ale aj čestné prehry, po ktorých je namieste zablahoželať víťazovi a utužiť tak dobré vzťahy. Ak sa s tým nestotožňujete, odporúčam presmerovať dieťa na nejakú inú činnosť. Odporúčam hokej, nezabudnite behať po ihrisku a radiť. Ale pozor! Tréner o vás môže zlomiť hokejku.
Záver 6: Rešpektujte, že lukostreľba je šport, ktorý vykonáva vaše dieťa, nie vy. Má si pri ňom zvyknúť na férový prístup k životu a to, verím, si želáte aj vy. Neduste ho vlastným ambíciami.
Najlepším modelom spoločného fungovania lukostrelcov, ich rodičov a inštruktorov je ten, keď všetci spolu trénujú lukostreľbu a spolu sa aj zúčastňujú súťaží. Ak to z nejakých dôvodov nejde, inštruktori lukostreľby sú pripravení a odhodlaní venovať sa strelcom najlepšie, ako vedia a vládzu. Robia túto činnosť grátis a venujú jej svoj voľný čas. Od rodičov toho nepotrebujú veľa: Aby im ich úlohu nesťažovali.
Voľba je na vás, milí rodičia. Vy rozhodujete o svojich deťoch. Inštruktori zase o tom, čo sa deje na tréningoch a súťažiach, ako aj o tom, čo sú ochotní vo svojom voľnom čase robiť a za akých podmienok. Tak to môže fungovať, dokonca čoraz lepšie s pribúdajúcimi skúsenosťami, ktorých už teraz máme dosť. Neveríte? Pozrite si web Ivanskej lukostreleckej družiny, sekciu „Kronika.“
REKAPITULÁCIA:
Dieťa nepotrebuje hovorcu. Nerobte prostredníka medzi vaším dieťaťom a inštruktorom, či inými strelcami.
Strelnica nie je detské ihrisko. Neraďte dieťaťu v lukostreľbe, ktorej nerozumiete a už vobec nie na tréningu, či súťaži, kde ho vedie inštruktor.
Dieťa nie je autíčko na diaľkové ovládanie. Nechajte dieťaťu priestor na samostatné konanie. Ak nedôverujete inštruktorovi, že vie čo robí, zoberte dieťa radšej do iného klubu.
Nie každá „pomoc“ je naozaj pomoc. Nechajte vaše dieťa starať sa o svoju výstroj. Pripomeňte mu doma, aby si skontrolovalo, či má všetko v poriadku, pomôžte mu s opravami, ale nerobte to namiesto neho.
Lukostrelecký klub potrebuje byť tímom. Preto ak nechcete sami strieľať, pošlite dieťa na súťaž s ostatnými členmi klubu, urobte si voľný deň a večer si so záujmom vypočujte rozprávanie.
Kto nevie čestne podľahnúť, nebude ani čestne víťaziť. Preto rešpektujte, že lukostreľba je šport, ktorý vykonáva vaše dieťa, nie vy. Má si pri ňom zvyknúť na férový prístup k životu a to, verím, si želáte aj vy. Neduste ho vlastným ambíciami.