Podlhovastý tvar našej krajiny nás neraz odrádza od spoznávania opačných koncov. Od nás zo západu je všetko za Tatrami „východ“ a počul som aj východniarov hovoriť o západnej časti krajiny ako o „Bratislave.“ A priznajme si otvorene, že aj my poniektorí lukostrelci, rozmaznaní čoraz vyššou úrovňou všetkých súťaží, si vyberáme radšej súťaže pomocou kružítka so stokilometrovým polomerom. I zrazu nám koronavirus pripomenul, že cestovanie do iných krajín nemusí byť to najlepšie rozhodnutie, že Slovensko má aj druhý koniec a že sa tam oplatí pozrieť. A keď už tam budeme, tak si tam zájdime aj na preteky. A tak sme sa piati strelci z našej Družiny stretli v Spišských Vlachoch v rámci prázdninových ciest do Slovenského Raja a do Polonín.
Počasie nám bohvieako neprialo, ale, našťastie, už nebýva zvykom, že by strelci na poslednú chvíľu odriekali svoju účasť, lebo „možno bude pršať.“ Okrem iného všetci, kto kedy organizovali súťaž, si vedia predstaviť, koľko práce to doteraz stálo Peťa Michlíka a jeho kamarátov a neprísť by bolo nevďačné. A napokon pršalo len prvú hodinu a ani nebola zima. Nie sme z cukru, takže sme sa nerozpustili.
Súťaž sa konala v okolí rekreačného strediska Zahura v zmiešaných lesoch, ktoré ponúkali zaujímavé scenérie. Bohužiaľ, staviteľ trate sa prejavil ako mimoriadne strostlivý, chrániaci nás nielen pred šmykľavým terénom, ale aj pred rozčarovaním z autov, pretože viac ako polovica zvierat bola na vzdialenostiach do 12 metrov a to bez ohľadu na veľkosť. Postaviť korytnačku na 10 metrov je naozaj extrémna ústretovosť, ktorú niektorí strelci považovali až za podceňovanie. Hláška „Ja byť tuná modrým kolíkom, tak obeliem“ to celkom vystihovala. Maximálnej vzdialenosti sme sa nedočkali vôbec, ešte aj tiger sa na nás vyškieral pomerne zblízka. Ocenili sme aspoň pri niektorých terčoch nejakú tú fintičku, napríklad odhadnúť vzdialenosť kazuára z lúky ponad potok do lesa nebolo zďaleka ľahké. Okrem toho, keď strieľate päť terčov za sebou temer na dosah ruky a potom príde na rad jeleň na nejakých dvadsať metrov, riadne to dokáže zneistiť.
Na Slovenskom pohári oceňujeme zaradenie do skupín so súpermi. Nech si vraví kto chce, čo chce, ale zoči voči konkurentom, hádam, každý nastrieľa viac, než medzi strelcami z iných divízií. Samozrejme, aj odkukávanie od skúsenejších má svoje čaro.
O čo dlhšie bolo čakanie na odovzdávanie bodovačiek, o to rýchlejšia bola príprava vyhodnotenia. Ledva sme zblajzli kurátenko s ryžou a už prví víťazi vystupovali na im vyhradené stupne. Tešili sme sa zo štyroch medailí. Nina, Janka aj Samo vo svojich kategóriach zvíťazili s peknými priemermi, Mišin výkon stačil na striebro a ja, akokoľvek som sa snažil sušiť v daždi prírodné pierka, vybojoval som len zemiakyyyy. Až raz budem veľký, naučím sa konečne poriadne odhadovať vzdialenosti. Či to pomôže, to neviem, pretože nás v divízii BB všetkých prestrieľal Ondro Janšto inštinktívnou streľbou.
Mimochodom, pri štarte domov som neveril navigácii, že sa to až do Ivanky dá stihnúť za 5 hodín a že je to len 355 kilometrov. Ono to naozaj nie je až tak ďaleko. Je to naša krajina, naši kamaráti lukostrelci sú vo všetkých jej kútoch a treba ich občas zájsť navštíviť.