Za päť rokov existencie Ivanskej Lukostreleckej Družiny sme absolvovali viac ako 300 tréningov, okolo stovky súťaží a doniesli odtiaľ neúrekom medailí. Avšak najväčšiu radosť sme mali keď sa nám podarilo v Ivanke usporiadať lukostreleckú súťaž. Totižto nechceli sme zorganizovať len ďalšiu z mnohých súťaží, ale súťaž výnimočnú.
V sobotu 8. februára 2020 sme tento svoj zámer uskutočnili už tretí raz. Už podmienky, ktoré nám lukostrelcom vytvára obec, sú výnimočné. Priestor nádvoria a hál bývalého Celltexu je priam predurčený na konanie výnimočných podujatí a oceňujeme, že ho obecná samospráva neprenechala záujemcom o privatizáciu centra obce. Mohli sme teda pozvať stovku strelcov na súťaž v takzvanej 3D lukostreľbe, čo je streľba na makety zvierat. Tejto disciplíne sa na Slovensku aktívne venuje viac ako päťsto strelcov vo veku od 5 rokov až po sedemdesiatnikov a stále ďalší pribúdajú. 3D lukostreľba je taktiež hlavnou disciplínou Ivanskej Lukostreleckej Družiny. Okrem 34 aktívnych strelcov máme okolo seba temer 30 rodičov a priateľov, ktorí vytvorili silný, kreatívny a spoľahlivý, dobrovoľnícky organizačný tím.
Záujem o našu súťaž bol veľký a už začiatkom januára bola kapacita pre staršie kategórie vyčerpaná. Keďže však, napodiv, záujem detí bol nižší ako sme čakali, vymysleli sme spôsob, ako znížiť počet detských skupín zo šiestich na štyri v prospech skupín „veľkáčov“ a uvoľnená kapacita sa takisto bleskovo zaplnila. Tešili sme sa z účasti špičkových slovenských strelcov, aj z účasti hostí z Rakúska. Najdlhšiu cestu k nám prekonali strelci z Kysuckého Nového Mesta, nechýbali topoľčanci, novozámčania, trenčania, trnovčania, bratislavčania a dorazili aj lukostreleckí reprezentanti bájnej obce Horné Húščie a mnohí ďalší. Dokopy sa zišlo 101 strelcov, chýbali tí, ktorí na poslednú chvíľu ochoreli.
Zopakovali sme všetko, čo sa nám pri predošlých súťažiach už osvedčilo. Majo Liščík prenajal z požičovne dva teplovzdušné fúkače, ktoré sa používajú v zime na stavbách a s ich pomocou vyhnal teplotu v skejtovej a zadnej hale na tričkovú úroveň.
Značenie príjazdových ciest obvyklými šípkami s nápisom „3D“ a organizácia parkovania na rozľahlom dvore tiež nie sú nijakou novinkou a vzhľadom na to, že časť dvora zaberal materiál pripravený na zakopávanie optických káblov po dedine, vyšlo nám to teraz s parkovaním len tak-tak.
Obecný úrad nám umožnil využiť sociálne zariadenia, takže sme nemuseli zháňať toi-toi búdky. Na rohu administratívnej budovy, čo najďalej od haly, kde sa skladuje papier, sme pripravili miesto pre fajčenie s plechovicovými popolníkmi. Obec nám takisto pomohla zapožičaním stolov a lavíc.
Okrem našich stojanov na luky sme využili na tento účel aj segmenty starého skladacieho pódia. Bolo ich dosť aj na ozajstné pódium so stupňami víťazov zapožičanými od TJ IOAN1209. Jeho dekoráciu dopĺňalo niekoľko 3D zvieratiek, trojmetrový, drevený Laktibrada a stromčeky, ktoré nám požičal Miro Horváth a ktoré tiež vylepšili prostredie v streleckých zónach.
Príprava všetkých troch hál nám v piatok trvala päť hodín od štvrtej do deviatej. Postavili sme všetky terče a označili ich pozície pre detských aj dospeláckych strelcov. Tomáš sa rozvážne pohyboval po halách s meracím pásmom, farebnými spraymi a šablónami a vyznačil všetky strelecké čiary, na každej šesť úsekov označených číslami. Andy s Mišom sa s elánom vrhli na rozvešiavanie záchytných sietí. Rozvešali všetky, ktoré sme mali a nepochybne tým zachránili mnohým strelcom šípy, ktoré minuli terče.
Zvieratká na Stanleyho geniálnych stojančekoch sme rozmiestňovali jednotlivo, menšie po dvojiciach a tie najmenšie a najbližšie aj po trojiciach, aby si strelci navzájom neponičili šípy, pretože halová súťaž neumožňuje v polovici streľby skupiny ísť vytiahnuť šípy.
Ostali sme aj pri použití „špagátostroja“ na priebežné zverejňovanie predbežných výsledkov, hoci tentoraz sme výsledky z bodovačiek zapisovali už do excelového nástroja získaného z portálu SLA 3D. Hanka navyše vymyslela a zaviedla spôsob, ako sa dá zapisovanie výsledkov násobne zrýchliť zapisovaním do viacerých počítačov súčasne a následne ich spojením pomocou súboru s rovnakou štruktúrou, v ktorom sú všetky polia prelinkované zo súborov, kam sa zapisovalo. Jednoduché, ale účinné.
Nakŕmiť lukostrelcov je veľmi dôležité a naše maminy to aj tentoraz urobili s láskou, šikovnosťou a tvorivosťou. Bolo to na prvý pohľad jasné už v sobotu o siedmej ráno, keď prichádzali do haly s košíkmi a krabicami. A keď potom prišli samotní strelci a zbadali koláčiky, buchty, pagáče a záviny na stoloch, bolo jasné, že maminky sú hrdinkami tejto akcie.
Špecifikom našej súťaže je, že kým všade inde sladkosťami odmeňujú odhodlanie súťažiť iba u detí, my sme vítali účastníkov v kategórii veteránov, po našom veterníkov, veterníkom z ivanskej cukrárne.
S obedom sme nevymýšľali nič nové, pretože na nakŕmenie stovky hladných strelcov naraz hneď ako odovzdajú bodovačky, nikto doteraz nevymyslel nič lepšie, než obedy zabalené v termoobaloch, hoci máme isté ekologické výhrady k tomuto riešeniu. Navyše sa nám stala trápna vec, že v reštaurácii nám zabudli pribaliť plastové príbory. Po chvíli paniky sme si spomenuli, že máme niekoľko desiatok takých príborov ešte v našej vlastnej železnej rezerve a kým sme ich rozdali, Majo sa autom otočil do Metra pre ďalšie.
Samotná organizácia streľby prebiehala bez problémov. Jednotlivým halám velili Miška – zúbková víla, Miš a Stanley. Po halách sa pohyboval hlavný rozhodca Attila Szaraz, so štyrmi detskými skupinami išli ako vedúci a zapisovatelia Peter, Igor, Vilo a Samo a navrch ešte Ondro, Andy, Mišo a Maťo, ktorí sťahovali terče pred prvou detskou skupinou k bližším značkám, za poslednou zase k vzdialenejším. Táto sťahovacia skupina bola predimenzovaná, boli by to zvládli aj dvaja.
V každej hale strieľalo šesť skupín po šiestich strelcoch. Každá skupina strieľala z každého stanovišťa na 2 zvieratká, potom sa zastavila streľba, zrátali a zapísali body a skupiny sa posunuli o stanovište doprava. Odstrieľanie jednej haly trvalo trištvrte hodiny až hodinu, potom sa šestice skupín presunuli do nasledujúcej haly s desaťminútovou prestávkou na občerstvenie a WC. Začali sme o desiatej a skončili o jednej.
Pred pol treťou sme pozvali šiestich víťazov z kategórií na „exhibičný rozstrel,“ ktorým sme chceli demonštrovať ako sa dá urobiť finálový rozstrel efektívne a rýchlo. Ostatní strelci robili publikum, povzbudzovali a tlieskali. Priebeh rozstrelu sme vylepšili tým, že sme každému strelcovi pridelili „počítacieho rozhodcu“ oblečeného do čierneho tielka s veľkým bielym číslom. Keď všetci strelci vystrelili, na povel „rozhodcovia k terčom“ všetci šiesti vybehli k terčom a pokiaľ bol zásah jasný a bez pochybností, dvihli nad hlavu ceduľu s počtom bodov. Ihneď sa dalo diktovať Hanke pekne od jednotky po šesťku číslo strelca a počet bodov. Medzitým si hlavný rozhodca všetky terče skontroloval. Po zápise rozhodcovia vytiahli šípy, poklusom ich doniesli svojim strelcom a postavili sa za nich na ďalšom stanovišti. Jeden výstrel s odčítaním zápisom až po pripravenosť na ďalší výstrel trval približne 70 sekúnd. Celý rozstrel aj s vyhodnotením a odovzdaním odmien trval 12 minút.
Bola to len exhibícia, v ktorej nemali strelci rovnaké podmienky, pretože strieľali rôznymi lukmi. Symbolické víťazstvo Joža Žitňanského neprekvapilo, aj tak nastrieľal v súťaži neuveriteľný priemer 9,32. Avšak výkony napríklad Jakuba Štuka s tradičným reflexným lukom – 8,29, aj Jónása Lászlóa s jazdeckým lukom – 7,76 boli takisto skvelé.
Posledným bodom programu bolo vyhlásenie víťazov. Držali sme sa pri jeho uskutočňovaní návrhu novej metodickej príručky SLA 3D. aby sme ešte pred jej vydaním overili, či to tak naozaj funguje – a fungovalo.
Víťazi sa tešili zo zlatých, strieborných a bronzových „zubov kanca Zlatozúbka“ a z vecných cien, ktoré venoval kadekto. Víťazky privoniavali ku kvietkom zo záhradníctva Mira Horvátha, víťazi zase ku klobásam od pani Borčinovej z mäsiarstva od Svätej Rozálie, decká dostali od obce tričká so Štefánikom a Rolničky venovali víťazom svoje albumy.
Po tretej hodine, keď sa strelci rozlúčili a nasadali do áut, sťahovacia čata prišla ohlásiť, že ostatné dve haly sú už upratané a zvieratká sa rochnia u Maja v aute. Než sme my oneskorenci stihli dodatočne zjesť obed, maminy upratali aj hlavnú halu a o piatej sme odovzdávali celý areál v lepšom stave, než sme ho prevzali.
Čo nám po tejto súťaži ostalo? V prvom rade pocit, že sme spravili niečo dobré pre druhých. Okrem toho pocit, že sa nám podarilo realizovať zámery a nápady tak, ako sme ich vymysleli. Ďalej presvedčenie, že vieme pracovať ako tím. Každý v inej roli, ale dokopy ako dobre nastavený a namazaný stroj. Na zahodenie nie je ani to, že sme strávili deň s kamarátmi lukostrelcami a že sa im u nás zjavne páčilo. Pre našich najmladších to bola aj cenná skúsenosť v súťažení.
Máme vyše dvoch stoviek fotiek od Tomáša, Helenky a Ivana a vďaka Peťovi Blublovi už na druhý deň našu súťaž pripomínal na internete sedemminútový film, z ktorého aj náhodný divák musel pochopiť, o čo tam išlo.
Je pravdepodobné, že haly bývalého Celltexu neostanú dlho voľné. Je dobre, že obec areál kúpila a veríme, že sa stane živým centrom diania, hoci sa tým skončí jedinečná príležitosť usporiadať takúto súťaž. Využili sme ju naplno a držme si palce, aby sme vedeli využiť aj ďalšie možnosti urobiť dobrú vec, lebo iste prídu.