Výrazom „gulášovka“ sme si zvykli označovať súťaže v lukostreľbe, ktoré obvykle organizujú jednotlivé kluby, alebo aj jednotliví lukostreleckí nadšenci. Kedysi sa to totižto robilo tak, že „zjeme guláš, voľačo popijeme a zastrieľame si.“ Z takejto charakteristiky ide na príčetného strelca hrôza, ale, našťastie, doba sa zmenila. Drvivá väčšina strelcov už pochopila, že zákaz alkoholu v pravidlách nie je formalita, ale nutnosť. Takisto ubúda tých, ktorí nechápu, že dodržiavanie pravidiel je nevyhnutným predpokladom každého športu, lukostreľbu nevynímajúc.
Dôkazom tohto pozitívneho trendu je súťaž, ktorú jej hlavný organizátor Mišo Cingeľ nazýva úplne otvorene „Gulášovkou.“
Tento rok sa na lúku na brehu Malého Dunaja pri obci Vlky zišlo ledva štyridsať strelcov, pretože mnohí to vzdali pri pohľade na upršanú, sivú oblohu. Urobili chybu. Pršalo síce počas tréningu a ešte chvíľu po ňom, ale keď strelecké šíky nastúpili k jednotlivým terčom, dážď začal slabnúť a čoskoro celkom ustal.
Trať Gulášovky je postavená po obvode veľkej lúky, ktorá v lete slúži vodákom ako táborisko. Po celej dĺžke má protisvah, čo je pre stavbu terčov priam ideálne prostredie. Na trati sa striedali 3D terče, ktoré Mišo osobne vyrobil, s terčami typickými skôr pre tradičnú lukostreľbu. Neviem, či ste niekedy strieľali na slimáka, ale tu sme to zažili. Aj sovu, čo sa podobala trochu na tučniaka, aj mohutného nosorožca a veľmi naturalistického medveďa. Strieľali sme však aj na jabĺčko na hlave sochy, ktorá nám pripadala byť podobná Mišovi. Po súťaži nám potvrdil, že ju skutočne odlieval do sadrovej formy, do ktorej vtisol svoju vlastnú tvár zabalenú do fólie, aby sa mu sadra neprilepila na fúzy. Lenže fúzy prepichli sadru a potom… to sme už nepočuli, lebo sme sa váľali od rehotu pod stolom.
Strieľalo sa na pohyblivý terč zvaný „krucifix,“ hoci neviem ako tento názov má charakterizovať dva terče na jednej oske, ktoré sa vystrkujú ponad plachtu, takže máte len malé chvíľky na zásah. Nechýbali ani ďalšie známe terče, ako „salámy,“ „totem,“ či „mŕtvolky.“ Strieľali sme zo sedla dreveného koňa, visiaceho na štyroch lanách, ktorého nebolo možné udržať v pokoji. Keď naň vysadol Stanley, kôň sa pokúšal zaryť hlavou do zeme. Chceli sme Stanleymu pomôcť, ale napokon sme museli podopierať vŕzgajúceho dreveného koňa.
24 terčov bolo tak akurát lebo na tradičné terče sa strieľalo najmenej po troch šípoch, takže to chvíľu trvalo. Ale nie pridlho, takže okolo pol druhej sme už boli naspäť a kŕmili sa výborným gulášom.
Vyhodnotenie bolo ešte pred treťou a s rozlúčením prišlo aj pozvanie, kto chce, nech si trať obíde ešte raz, pretože organizátori ju zrušia až o dve hodiny.
Boli sme veľmi radi, že sme tam boli. Mali sme so sebou dvoch mladých debutantov, ktorí budú celý život spomínať na svoju prvú lukostreleckú súťaž, takže je dôležité, že to bola krásna, vydarená súťaž so skvelou športovou atmosférou.
Lukostreleckých súťaží je veľa, takže si môžme vyberať. Popri výborných súťažiach v pôsobnosti SLA3D je však príjemné zažiť sem-tam aj gulášovku. No a keď gulášovku, tak potom tú Mišovu vo Vlkoch.