Odkedy naša Družina existuje, chodíme na turnaje v tradičnej lukostreľbe na hrad Beckov. Lenže tento rok jarný turnaj zrušil ten odporný virus, čo ho máme od jari zamknutý v sklade. Adam a jeho parťáci zo združenia Vres sa rozhodli skúsiť spraviť turnaj v lete a v inom prostredí, ktoré možno nie je až také atraktívne, ale nepochybne bezpečnejšie. Záhrada kaštieľa v Moravanoch bola skutočne dobrou voľbou. Kaštieľ, ktorý desiatky rokov využívali slovenskí výtvarní umelci na nerušenú tvorbu, je teraz v stave neobývateľnom, avšak park s trávnikom a vysokými stromami, poskytujúcimi dostatok tieňa, sú prudko použiteľné. Tak sa zrodil lukostrelecký turnaj Marwan. To slovo odkazuje na archaický názov Moravian.
Naša výprava prišla vyfintená (alebo dogabaná – to je vec pohľadu) tak, aby sa aspoň čiastočne vzhľadom priblížila dobe stredovekých majstrov lukostrelcov. Hanka so Silviou v krásnych dlhých šatách, my chlapi vystrojení ako lukostrelecká čata a s nami ešte Števo s krátkym japonským lukom v zodpovedajúcom oblečení, ktorého sme s radosťou adoptovali ako „japonskú princeznú.“
Pätnásť terčov preverilo naše schopnosti a odolnosť voči prekvapeniam najmä u Aďa a Andyho, ktorí na také pikošky ako „kolotoč,“ „okná,“ „koleso šťastia,“ či „Zomriho“ ešte nestrieľali. K našej družine rozšírenej o bratov Rímešovcov sa pridali ešte Andrea a Martin, naši temer susedia cez pole. Spoločne sme si výborne zastrieľali a, otvorene povedané, aj sme sa veľa narehotali. Najmä otec Smelík bol často skôr Smajlíkom, no napriek tomu sa vždy napokon sústredil a zúročil ostatné technické tréningy na množstvo efektných zásahov.
Aďo zase zvládal aj výstrely na vzdialenosti, ktoré boli v zásade za hranicami sily jeho luku. Strieľal s prehľadom vysokým oblúkom na tridsať metrov vzdialené terče.
Števo – Japonská princezná nám predviedol nielen samotnú streľbu, ale aj postoje, ktoré sa v našich končinách nevyužívajú, respektive využívajú pri iných činnostiach. Na druhej strane však preukázal najväčšiu odvahu, keď si pri terči „checkpoint“ zvolil najhazardnejšiu taktiku s najväčším možným ziskom. Ako vraví klasik „Svět nepatřil nikomu, kdo nebyl hráč.“
Najhoršie sme dopadli pri jabĺčku. Ofukovali sme ho z oboch strán, ale nikto ho netrafil. Zato melón pod ním obdržal zopár zásahov, čo však strelca vždy obralo o päť bodov.
Pri kačičkách to bolo o čosi lepšie, hoci nikto netrafil všetky tri žlté, pri ktorých každý luft tiež odrátal päť bodov.
Pri „kolotoči“ je najťažšie odhadnúť predstih, s ktorým treba vystreliť. Podobne je to aj s „kolesom šťastia,“ kde stačí zlomok sekundy zaváhať a prídeš o päť bodov.
Streľba „skrz okná“ nám pripomínal skôr streľbu „pod posteľ“ a donútila
pokľaknúť nielen hrdých strelcov, ale aj dámy, takže si vyskúšali túto alternatívnu metódu vymetania sajrajtu spod postelí vystreľovaním.
Adam síce uvažoval o dvojkolovej súťaži, ale keďže sme ledva dokončili prvé kolo o štvrť na dve, bolo jasné, že viac už nestíhame. Zblajzli sme guláš s láskou od rána varený v ozrutnom kotlisku a už nás Adam volal na súťaž o pohár vojvodu Ctibora. Tentoraz sa strieľali do svahu pod kaštieľom na vzdialenosť, hádam, čosi vyše 40 metrov. Každý strelec za povzbudzovania ostatných vystrelil jeden šíp a snažil sa zasiahnuť miesto, kde bola zástava zapichnutá v zemi. Andy s prehľadom zasiahol samotnú zástavu, za čo bol odmenený potleskom. Keď Adam napokon pristúpil k zástave hľadajúc najbližší šíp, napokon dvihol ten, ktorý vystrelil Dušan.
Putovný cínový pohár, z ktorého zrejme naozaj pred stovkami rokov zapíjali svoje víťazstva ozajstní bojovníci, sa na rok sťahuje do Ivanky!
Vyhlásenie výsledkov nám prinieslo ešte prvé miesto v pánskej kategórii tradičných lukov a nakoniec sme si vypočuli krátku ukážku ukrajinských ľudových piesni od zdatnej speváčky a hráčky na veľkom, mnohostrunnom nástroji, ktorý vyzeral ako čosi medzi harfou, balalajkou a citarou. Krásne a štýlové zakončenie, po ktorom sme konštatovali, že experiment Vresákov si zaslúži poďakovanie a uznanie.