Na prvú súťaž tohoročného Slovenského pohára som sa tešil nielen preto, že tamojšia trať sa mi páči a že mám rád Tríbečákov, ale aj preto, lebo to bola prvá súťaž organizovaného podľa nových riadiacich dokumentov SLA3D. Vedel som, že Jožko Matejov, Peťo Mekýš a celá ich partia venujú príprave veľa úsilia, aby súťaž mala vysokú úroveň. Na druhej strane prejavili porozumenie tým, že na vlastné triko predĺžili termín prihlasovania zo štandardného utorka na štvrtok. Prihlásilo sa ďalších vyše tridsať strelcov a chlapci na poslednú chvíľu zháňali ďalšie terče.
Už príjazdová cesta bola plná áut, ktoré organizátor v atómovo zelenej veste usporadúval. Pri registrácii stál had súťažiacich, vyzeralo to tak na hodinu čakania. Lenže zízam na to, on sa ten had plynule hýbal. Na začiatku Jožko Matejov štýlovo prevzal, skontroloval a onálepkoval luk, hodil očko na šípy a už som pokračoval k registrácii. Mišo Kurtulík za notebookom. Meno-ťuk, sem, prosím, štartovné, tu je bodovačka. Ďalší prosím! Pár sekúnd.
Chytro poskladať luk a na cvičnú strelnicu. Nie je príliš veľká, pri bezmála dvoch stovkách strelcov tam bude asi tlačenica. Nebola. Chlapci ju rozšírili, pridali terče a všetci sme sa zmestili. Veliteľ strelnice s píšťalkou to mal celé na povel, občas musel trošku pohnať zakecaných strelcov v palebnej zóne a všetko išlo hladko.
Rozdelenie do skupín bolo už pripravené. Zježili sa mi vlasy, keď som si uvedomil, že sme pri prihlasovaní nezadali pre Ronyho doprovod a tak nám ho dali do inej skupiny. Našťastie Peťo Mezei sa ho ujal a prevzal moju zodpovednosť, za čo mu patrí vďaka. Nabudúce si musíme dať pozor pri prihlasovaní! Tak ma to rozrušilo, že som si musel ísť dať ešte jeden mastný chlieb s cibuľou.
10:20 Jožo zatrúbil na štart a pustili sme sa do strieľania. Ako skupina č. 6 sme začínali pri podvýživených zajkoch. Bohužiaľ, hneď pri prvých terčoch sa naše deťúrence tak radovali z nových klubových tričiek s kančekom, že zabudli čo všetko majú urobiť pred výstrelom a tak nám naskákali prvé nuly.
Bolo ich potom ešte, ej veru, dosť. Trať bola pestrá, strieľalo sa do kopca, z kopca, po rovine, na veľké aj malé zvieratá. Tých malých teda bolo požehnane. Najprv povestné Jožove sovičky, ktoré špička šípu hravo prekryje, Po nich také smiešne kuriatka, ktoré tríbečáci hrdo nazývali orlami, ale podľa nás patrili ešte naspäť do vajec. Pri kačičkách po dvojaute som si myslel, že to horšie už byť nemôže. Boli tam však ešte menšie kačičky a to už mi docvaklo, že Jožo pre nedostatok terčov kvôli strelcom čo sa prihlásili na poslednú chvíľu, vykradol deckám kindervajcia.
Posmešne sme komentovali, že Eleven kvôli tríbečákom zavedie výrobu kolibríkov. Lenže za naše lufty nemohli terče, ale naše vlastné chyby. Ako inak nazvať, keď strelím desiatku a potom nulu? Ako vysvetliť, keď Stanley podstrelil zo skaly sviňu, potom dvihol o 20 čísel a picol šíp tesne vedľa toho prvého? Že by paranormálny jav?
V niektorých prípadoch bola na vine moja pomalosť. Skôr než som stihol našej princeznej s ružovým prasiatkom povedať “Dievča moje, stiahni, mieriš do zeme!” šíp už zmizol v lístí.
Celkovo sme trať hodnotili ako ťažkú, ale pestrú. Páčila sa nám a až na svišťa, ktorý mal iba dve zóny oproti predpísaným trom, nás nič nemilo neprekvapilo. Bavili sme sa skvele a hlavne decká sa tešili z každého zásahu.
Naše bodovačky odrážali vcelku biedne výsledky, ale stratili sme iba jeden šíp, aj ten sme neskôr našli. Okrem toho sme sa stále rozprávali o chybách, ktoré sme urobili a o tom, ako ich pri tréningu odstránime.
Súťaž ani netrvala dlho, nezaznamenali sme nijakú zápchu, hoci kladkáči si vyžiadali u hlavného rozhodcu výnimku, aby mohli ísť spolu v jednej skupine. Dalo sa totižto pri každom terči strieľať po dvojiciach, tak sa to nikde nezdržiavalo.
Podpichoval som kladkáčov, že sa načakáme, než si ponastavujú tie svoje zameriavače. A oni na to, že to stihnú podstatne skôr, než ja nájdem svoje postrácané šípy.
Všade bolo vidieť atómovo zelený personál, Peťo s Jožom krúžili na trati a kontrolovali čo sa dalo.
Odovzdali sme zrátané bodovačky a narazili na jediný organizačný problém. Personál reštaurácie Salaš nezvládol výdaj stravy. Akoby podobnú akciu robili prvý raz. Nuž čo už, nabudúce si pre istotu pribalíme nejaké jedlo na prečkanie krízy.
Vyhlásenie výsledkov pri takom množstve divízií a vekových kategórií sa, samozrejme, trochu natiahlo. Napriek tomu sa mi nepáčilo, že mnohí strelci jednoducho prevzali ceny a zmizli. Podľa mňa patrí k športovému správaniu aj vzdanie cti víťazom. Utiecť pred alebo počas vyhlásenia víťazov mi pripadá neslušné.
Na stupňoch víťazov stáli Silvia aj Natália v dievčenskom BB a Rony skončil druhý a Jožko tretí medzi chlapcami. Druhé miesto obsadil aj Miro Konček medzi veteránmi a Tomáš medzi kladkáčmi.
Majo, Stanley a ja sme sa uspokojili s dobrým pocitom s poučeniami, ktoré sme na vlastnej koži získali.
Myslím si, že prvá súťaž podľa nových štandardov prebehla dobre. Páčilo sa mi, že organizátori nad ničím nemávli rukou a všetko sa snažili urobiť čo najlepšie. Ešte aj výsledky kompletne prerátané viseli na webe 23 hodín po skončení súťaže. Verím, že práve takým organizátorom zverí SLA3D aj organizovanie ďalších súťaží.
Už menej sa mi páčilo, že niektorí strelci si myslia, že keď sa im niektoré pravidlo nepáči, nemusia ho dodržiavať. Tak sa napríklad fajčilo na trati, hoci to súťažný poriadok explicitne zakazuje. Ešte asi potrvá, než si všetci zvykneme, že Slovenský pohár a Majstrovstvá Slovenska budú najvyššie súťaže, kde sa bude vymáhať dodržiavanie pravidiel, ale aj dodržanie štandardov zo strany organizátorov. A ten, komu to nevyhovuje, má plno iných príležitostí v podobe klubových súťaží, ktoré majú niektoré pravidlá mäkšie, ale pokiaľ prebiehajú pod záštitou SLA3D a sú uvedené v jej kalendári, sú takisto bezpečné a dobre zorganizované.
My v našej Družine nijakú súťaž neorganizujeme. Ale zato držíme palce všetkým organizátorom, aby sa im darilo robiť pre nás samé dobré súťaže. No a dodržiavanie pravidiel považujeme za samozrejmosť.
[flagallery gid=28]