Na súťaže do Kuchyne chodíme pravidelne a radi. Peťo Kučera je kamarát a jeho Kemping park Karpaty je nielen kúzelným miestom, ale aj dobrým zázemím pre lukostreleckú súťaž. Doteraz tam boli “gulášovky”, tentoraz sa Jano Sagan a LK Perún zhostili siedmeho kola Slovenského pohára.
Slovenský pohár je vrcholná seriálová súťaž v 3D lukostreľbe a jej kvalita má byť vysoká a garantovaná. Napokon SLA3D už isté kroky v tomto smere urobila tým, že vydala súťažný poriadok, ktorého sa organizátori držia. Videli sme to napríklad na 3. kole na Dubníku, ale aj vo Voderadoch, kde sa ukázali ešte nedostatky, ktoré Súťažný poriadok SLA3D má a tiež nedostatočné zosúladenie SLA3D a SLZ. V každom prípade však organizátori ukázali silnú vôľu robiť organizovať súťaže regulérne a vo vysokej kvalite.
V súvislosti so 7. kolom Slovenského pohára v Kuchyni sú však moje dojmy rozpačité. Totižto pokiaľ si organizátor na gulášovke prispôsobí pravidlá, zavedie výnimky, prípadne nedodrží všetky ustanovenia, dá sa to tolerovať, pokiaľ to nemá dopad na bezpečnosť. Na Slovenskom pohári sa pravidlá jednoducho dodržať musia a tu to tak, bohužiaľ, nebolo.
Už cvičná strelnica mala nedostatky. Bola priúzka, hoci miesta okolo bolo dosť. Bolo na nej iba 5 terčovníc, čo je na 120 strelcov málo. Najmenšia vzdialenosť bola 15 metrov, takže deti, ktoré strieľajú najmä okolo 10 metrov, mali smolu. Terčovnice boli nekvalitné a neboli pripevnené na stojanoch. Najmä kladkáči penili, pretože sa im šípy zasekávali do kadečoho.
Strelnica mala síce veliteľa, ale nespôsobilého pre túto rolu. Hovoril potichu, takže ho počuli len ti najbližší. Raz dokonca došlo k situácii, kedy časť strelcov už na jeho polohlasný povel vykročila k terčom, kým o kúsok ďalej iní ešte naťahovali luky. Ani po opakovanom, dôraznom vysvetlení od niekoľkých strelcov veliteľ plnenie svojej úlohy neprehodnotil. Keď sme ho vyzývali, nech konečne dá povel začať streľbu, podráždene odpovedal: “Však vidíte, že tam už nikto nie je!” Na strelnici končí sranda a kto na to nemá, nemôže veliť.
Otvorenie súťaže bolo poznačené nechuťou organizátora použiť ozvučenie, hoci Peťo Kučera má na mieste k dispozícii aparatúru. V 21. storočí sa javí ako jednoduchšie použiť mikrofón, než zháňať vyvoláča s primerane vycvičeným hlasom, ako sa to riešilo v stredoveku.
Na trať sme sa vydali včas a včas sme aj začali strieľať. Terén okolo Kemping parku je pre 3D súťaž veľmi dobrý a trať bola rozložená pekne. Napriek tomu niektoré nedostatky rušili. V prvom rade to boli nesúrodé dvojice malých terčov. Malý zajko a veľký zajko, to by ešte ušlo. Orol a bažant sa nám nepozdávali, ale svinka a kačička, to už sme sa smiali. Rozhodca síce poučil súťažiacich, že majú strieľať po jednom šípe do každého terča z dvojice, ale to je v priamom rozpore s pravidlami. Organizátor zjavne nemal dostatok terčov, čo je však problém, ktorý si mal vyriešiť skôr, než sa ujal usporiadania kola Slovenského pohára. To, že použil aj terče Csumi ma osobne nijako nepoburuje, pretože terče Csumi považujem za dobré. Keďže k nim zatiaľ nemáme nijaké oficiálne stanovisko technickej komisie SLA3D, tak ich odporcovia sa formálne nemajú o čo oprieť. Čo nie je zakázané, ani nijako presne vymedzené, je jednoducho povolené.
U viacerých tečov umiestnenie kolíkov vylučovalo streľbu vo dvojiciach, našťastie sme stíhali, takže sme vlastne nijakú zápchu nezaznamenali.
Na gulášovke oželiem obrázky zvieratiek a ich kill zón, ale na Slovenskom pohári jednoducho nestačí ceduľka s nápisom “stop”.
Absolvovali sme celú trať viac-menej v pohode, ak nepočítam občasné rozčarovanie z domrveného výstrelu. Miša po prvých autoch vrčala, že už nebude chodiť do Kuchyne. Radšej som si zahryzol do jazyka a nepýtal sa, kto bude odteraz doma variť.
Prvý raz sme strieľali v skupine s Karin a Ivom zo susedného lukostreleckého oddielu v Malinove. Ich mama Mária zapisovala a nemalou mierou prispievala k dobrej nálade. Inak sme boli my ivančania rozhodení vo viacerých skupinách, čo považujem za dobré, pretože sa aspoň zoznámime s ďalšími strelcami.
Zrátali sme bodovačky, zistili sme, že výsledky nie sú bohvieaké, ale podobne na tom boli všetci. Zrejme sa na tom podpísali vcelku väčšie vzdialenosti aj pri malých zvieratkách, ale napokon ťažšia trať aspoň preverí čo je v nás a zbaví nás falošných predstáv o tom, akí sme zdatní strelci.
Rezeň so šalátom nám, pochopiteľne, vylepšil náladu, podobne následná kávička a koláčiky od Vilovej mamy. Potom sme už museli uháňať domov, plní dojmov a dobrôt.
Z nášho pohľadu to bol v prvom rade príjemný deň. Dodržiavanie pravidiel by však malo byť v športe základnou črtou správania sa súťažiacich športovcov aj organizátorov. Prístup typu “pre mňa neplatia pravidlá, ktoré sa mi nepáčia” do športu, podľa mňa, nepatrí.
[flagallery gid=35]