Keď členská schôdza SLA3D schválila, že Slovenský pohár bude mať 14 kôl, časť ľudí sa netajila obavami, že budeme mať veľa súťaží a na nich málo účastníkov. Zatiaľ to tak ale vôbec nevyzerá. Súťaží je plno a strelcov na nich čoraz viac. A nielen to. Organizátori Slovenského pohára pristupujú k svojmu poslaniu veľmi zodpovedne a robia čo sa dá, aby súťaže boli regulérne, bezpečné a dobre zorganizované. Toto ma teší najviac, pretože to je cesta k pozdvihnutiu športu, ktorý mám veľmi rád, na vyššiu úroveň.
Horné Húščie je klub s veľkými skúsenosťami pri organizovaní súťaží. Tentoraz opustili svoju obľúbenú lokalitu v Podvišňovom a pripravili súťaž v okolí riehrady Dubník. Tešil som sa tam, pretože toto za socíku veľmi populárne miesto rekreácie socialistických pracujúcich som doteraz nenavštívil. Vlastne som ho poznal len z knihy « English is easy, Csaba is dead », v ktorej je opísané, ako v tunajších schátraných pionierskych táboroch prevádzači ukrývali pašovaných migrantov.
Leto ešte nezačalo a tak tam bol všade kľud, rušený len nežným kukaním kukučiek a menej nežným pískaním Petra Máleka na cvičnej strelnici. Ak organizátor čaká viac ako 180 účastníkov, mal by počítať s primeranou šírkou strelnice. Húščania vzorne využili veľkú lúku a veľkoryso nastavali dostatok terčov, takže sme sa pohodlne zmestili.
Registrácia prebiehala rýchlo a bez prestojov a nedorozumení, ak nerátam akúsi zmätenú diskusiu na tému rezňa a vypráženého syra, čo mi pred súťažou pripadalo akosi mimo tému. Kontrola náradia nebola bohvieako zložitá, pretože kvalifikovaný rozhodca na prvý pohľad spoznal, či luk spĺňa podmienky príslušnej divízie. Napokon prebehol nástup s riadnym ozvučením, takže každý rozumel každému slovu.
Nestrieľajúceho Ondra sme poverili zapisovaním, Katku fotením a Jana Kováča sme privítali ako svojho v našej skupine č. 3. Natália poctená titulom „princezná Gypsová packa“ chodila s nami maznať sa so zvieratkami. Začínali sme u „blbých kačičiek“, ktoré majú väčší podstavec, než sú ony samé. Napodiv sme ako-tak potriafali, takže sme nechytili očakávanú depku hneď na začiatku. Zvieratko za zvieratkom sme postupovali hore kopcom po lúke smerom k lesu. Samé väčšie vzdialenosti a veľké zvery. V lese už hralo svoju rolu aj osvetlenie, takže pribúdali chybné odhady a skupina pred nami, podobne ako my, občas snorila v lístí po šípoch, ktoré nenašli cieľ.
Trať pokračovala naspäť po brehu jazera. Medveď, koza a nakoniec prikrčený kamzík, ktorého podstreliť bolo naozaj umenie. Ako umelec som to však zvládol.
Čakanie na vyhodnotenie sme si krátili pri mobilných obchodoch dodávateľov lukostreleckého kadečoho. Za pár EUR sme si urobili radosť a ešte sme si to aj odôvodnili.
Najlepšie umiestnenie pre našu Družinu získali Miša, Silvia a Rony, všetci traja striebro v BB. My ostatní musíme ešte potrénovať, ale až budeme veľkí, tak sa tiež prebojujeme na stupne víťazov.
Poďakovali sme hornohúščakom a odcválali do Čachtíc, kde Stanley dojednal ubytovanie v penzione. Len sme si zložili veci a vyrazili na výlet na Čachtický hrad. Dorazili sme tam tesne pred záverečnou, takže sme na prehliadku vnútra hradu mali asi desať minút. Stihli sme to však a stálo to za to. Hrad je konzervovaná zrúcanina, zato výhľad z neho je nádherný.
Večer sme s Hankou a Stanleym vytiahli basu, gitaru a píšťalky a u Rímešovcov v izbe sme muzicírovali. Kým ostatní už pospávali, Silvia celý čas vládala tancovať a poskakovať, akoby ju celodenný program nijako nevyšťavil. My sme však postupne odkväcli – uťahaní, zato veľmi spokojní s uplynulým dňom.
[flagallery gid=29]