V nedeľu ráno 20.9.2015 sme sa vybrali na preteky do Trnovca nad Váhom na 4. preteky v rámci cyklu Južná päťka. Vyrazili sme tentokrát v zložení Lia, Via, Stanley a Hanka. Navigácia nás doviedla do Trnovca nad Váhom, kde nás míňalo auto plné kamarátov lukostrelcov, v ktorom sedeli Tomáš a Luky a tak sme vedeli, že ideme správnym smerom. Za Trnovcom nás cesta zaviedla medzi polia a lužné lesy a opäť nás prepadli pochybnosti, či ozaj ideme správne, keď tu zrazu pred nami tabuľa s výrazným nápisom „POZOR!“ Vzápätí sme za radom stromov zazreli stáť veľkého hrocha. V tej chvíli nám pripadal natoľko skutočný, že som pribrzdila a pristihli sme sa pri tom, že na jeho rozgniavenú papuľu zízame s podobne otvorenými ústami. Vo chvíli, keď sme popri ceste v kukurici míňali veľkú morskú korytnačku, nám už bolo úplne jasné, že sme veľmi blízko od nášho cieľa.
Rozložili sme si náš lukostrelecký výstroj, zvítali sa s viac či menej známymi lukostrelcami, zaregistrovali sa na preteky a utekali obzrieť, čo tentokrát priniesol so sebou Attila. A veru dobre sme urobili, lebo už hneď ráno mal veľkú časť čertovníc a polyfoamových zvieratiek predaných a čakali tam už len na to, aby si ich noví majitelia naložili do áut. Našťastie mal Attila ešte to, čo sme chceli kúpiť my, voľné. Do oka nám tam padol aj orol Hugo, nedalo sa odolať jeho orliemu pohľadu a tak sme si ho odniesli do našej družinovej ZOO.
Rozdelení do skupín sme sa vybrali k našim prvým terčom a o 10:35 sme začali strieľať. Po pár terčových zvieratkách sme si spomenuli na vyhrážku z niektorých z predchádzajúcich pretekov „…a nie že mi budeš chlastať na trati!“. Popíjali sme z fliaš len čaje a malinovky a teda opití sme naozaj byť nemohli, tak sme začali tuho rozmýšľať, čo bolo v tých skvelých koláčikoch, ktorými nás pohostili miestni organizátori a my sme ich s takou chuťou jedli, lebo zrazu sme videli dvojmo.
Najprv to boli dvaja bobri, kúsok ďalej dvaja malí draví vtáci, či dve sovy, ktoré očividne nemali spoločenskú náladu, lebo k nám boli otočené chrbtom.
Keď sme prišli k dvojici vydier a vystrieľali do nich všetky povolené šípy, Lia s Viou na ne nasadli a za pokriku „Hijóoo, vydry!“ sa pokúsili odcválať. Našťastie tata Stanley svoje princezné spoľahlivo rozpozná a tak bolo hneď jasné, že nevidíme Viu dvojmo, ale sú tam obe a teda aj vydry musia byť naozaj dve. Odľahlo nám, že vidiny nemáme, rozlúčili sa s Vydrou a Tydrou (druhá vydra netrvala na vykaní) a odkráčali hľadať ďalšieho polyfoamového tvora.
Stretli sme ich celkovo 28. Okrem zvieracích dvojíc tam boli aj hnedý medveď, morská korytnačka, hroch, niekoľko našich obľúbených sviniek rôznych veľkostí, zopár srniek v rôznych polohách a aj vlk, ktorý bol Viou premenovaný na severo-poľného psa.
Ku koncu pretekov sa nám už pri mierení od hladu menili svinky pred očami na sviečkovú na smotane a morka sa zrazu javila do chrumkava upečená, ale zvládli sme to úspešne až dokonca bez zjedenia niektorého z terčov a tešili sa na chutný obed.
Kým sme čakali na vyhlásenie výsledkov, lukostrelci z Trnovca nainštalovali merač rýchlosti letu šípov a každý kto chcel, si mohol odmerať ako rýchlo mu po výstrele šíp letí.
Doteraz som vedela, že z longbow a reflexného luku letí šíp rýchlo a z kladkového luku ešte rýchlejšie, ale po nedeľných pretekoch mám už jasnejšiu predstavu. Šíp z našich bežných longbow a reflexných lukov nám lieta rýchlosťou 160 – 220 stôp za sekundu, čo je v prepočte 192 – 264 km/h a šíp z kladkového luku letí až 270 – 320 stôp za sekundu, čo je 324 – 384 km/h.
A to je ďalšia z informácií, ktoré mi potvrdzujú, že pri narábaní s lukom a šípmi sa musím správať nanajvýš opatrne a disciplinovane.
Na týchto pretekoch sme síce neobsadili žiadne z medailových umiestnení, ale každý z nás si odnášame predstavu, čo chceme v strieľaní zlepšovať. Boli to krásne preteky a už teraz obzeráme v kalendári, kedy a kde budú ďalšie.