S potešením sme prijali pozvanie na prvé preteky, ktoré usporiadal lukotrelecký klub Stankovanského Sokola. Už na predošlých pretekoch v Podvišňovom som dobiedzal do Rasťa Kováča a Peťa Hirjaka, že aké prekvapenie pre nás chystajú. Tvárili sa záhadne, ale bolo jasné, že si na svojej premiére dajú záležať.
Za letnej horúčavy sme dorazili k pozoruhodnému amfiteátru na kraji obce Mníchova Lehota. Už podľa počtu áut bolo jasné, že účasť bude hojná. Zvítali sme sa s kamarátmi z rôznych kútov Slovenska. Nebolo to úplne jednoduché, pretože prítomný zvukár bol zjavne toho názoru, že sme tam my pre neho a nie on pre nás, takže sme museli prekrikovať hudbu z jeho reprákov. Neviem, prečo si niektorí ľudia myslia, že otravovanie okolia brutálne zosilneným hlukom je to pravé. Poobede nám to ešte predviedli tamojší stánkari, keď opakovane vyhulili naplno rádio Expres, aby sme sa náhodou nemohli porozprávať. Toto ale bol jediný tieň na inak skvelej akcii.
Otvorenie za účasti starostu obce, starostky stankovanskej Sokolskej jednoty a predsedu Asociácie 3D lukostreľby Jožka Ďugela bolo dôstojné a odmenené potleskom lukostrelcov nažhavených nedočkavosťou a slnkom.
My Ivanskí luskotrelci sme mali vlastnú skupinu a početný doprovod – Stanleyho rodinu. Veľkú fotografku a dve malé vyťahovačky šípov, ktoré sa na konci pretekov tešili, že nabudúce pôjdu s tatom na tréning a tiež sa naučia strieľať z luku.
Strieľalo sa na lúkach a v krovinách nad Mníchovou Lehotou. Všade bolo dobre vidno, takže trať bola bezpečná. Nevyhli sme sa, samozrejme, kurióznym výstrelom. Môj nadstrelený šíp zmizol v kríkoch, preletel železnicu a zapichol sa až do protinásypu – zaplať Boh zaň! Miša zase vystrašila tučniaka a zaryla šíp pár metrov zaň tak dokonale, že sme nad tým uhlom krútili hlavou, keď sme ho napokon po pretekoch našli. Stanleyho šíp zase po odraze od stromu skončil na polceste naspäť špičkou k Stanleymu. Tento spôsob streľby sa nazýva“bumerangová technika“ a vo všebecnosti sa neodporúča.
Prekvapenie sa napokon ukázalo v polovici trate pri tuneli popod železnicu. Bola to občerstvovacia stanica, na ktorej krásne dievčatá ponúkali koláče a kadečo na pitie. Skutočne príjemné prekvapenie a navyše sa tade išlo dva razy! Jednoducho mňam!
Cestou sme sa so Stanleym nechali inšpirovať kúzlom okamihu a tvorili ďalšie diela do zbierky lukostreleckej mikropoézie. Značili sme si ich na okraj bodovačiek, ale snáď sme tým neporušili nijaké pravidlá. Tak napríklad básnička od medveďa:
Ja mám šípy z karbónu,
narval som ich do stromu.
Alebo verše od srnca na 30 metrov:
Urobil som dlhý náťah,
zrazu som mal mokro v gatiach.
A tak sme na striedačku strieľali a rehnili sa, až kým sme neobišli všetkých 24 terčov.
Nasledoval obvyklý guláš, pivo, kofola a iné dobroty. Najväčší nadšenci už zase trénovali na vrchol programu, ktorým bola ústupovka O pohár starostu. Strieľali všetky divízie naraz, rozdielna bola veľkosť terča. U nás dospelákov to vyhral skúsený strelec Števo Myšiak s tradičným reflexným lukom.
Vyhlásenie výsledkov trvalo dlho, pretože usporiadatelia ocenili víťazov každej kategórie bez ohľadu na počet účastníkov. To je dobrý spôsob – nech sa teší čo najviac účastníkov a podľa možnosti všetky deti. Tentoraz sa teda medaily ušli aj nám – Ondrovi, Miše a mne. Na cestu sme dostali ešte po koláčiku, aby sme cestou nehladovali a po poďakovaní za vydarené preteky sme frčali domov. Dúfam, že tieto preteky boli pre stankovčanov povzbudením, aby ich opäť zopakovali. Myslím, že máme ďalšie miesto, kam sa radi budeme vracať.
[flagallery gid=11]