Na 5. kolo Slovenského pohára sme sa zvlášť tešili, pretože sme prvý raz zamierili do Voderadského parku. Tento krásny areál si za dejisko svojich súťaží vybral klub Geronimo. Rozľahlý les s čistinkami, jazierkami aj potôčikom.
Na prvý pohľad bolo zrejmé, že Peťo Krištofík a jeho partia majú skúsenosti ako zvládnuť viac ako dve stovky prihlásených strelcov. Cvičná strelnica ako z učebnice, veľké prístrešky proti slnku, plno lavíc.
Problém nastal pri kontrole náradia. Najprv bolo treba strelcom pripomenúť, že majú prísť už s vyplnenými bodovačkami, pretože keď to potom čmárajú priamo na stolíku pri kontrole, ostatní musia čakať. Napriek tomu fronta pri oboch kontrolných stanovištiach rástla a od kontroly sem-tam odchádzali strelci, mierne povedané, rozčarovaní.
Až osobnou skúsenosťou som pochopil, v čom je problém. Toto bolo jedno z kôl, ktoré boli zorganizované tak, že to bolo 5. kolo Slovenského pohára SLA3D a súčasne 1. kolo Slovenského pohára SLZ. Akoby dve súťaže paralelne, hoci spoločne vyhodnotené. Tak to, bohužiaľ, aj vyzeralo. SLA3D koná svoje kolá Slovenského pohára podľa svojho Súťažného poriadku. Nech je aký je, organizátori sa ho snažia držať. Pôvodne mal kopírovať pravidlá WA bez výnimiek, ale viaceré v ňom napokon sú. Vo viacerých prípadoch by bolo bývalo vhodné uviesť citáciu alebo odkaz na pravidlá WA, ale nie je tam. Čo už, prvá verzia má do dokonalosti ešte ďaleko, padá to trochu aj na moju hlavu ako člena predsedníctva SLA3D.
Keď však súťaž robí SLZ, drží sa údajne pravidiel WA (neviem potvrdiť, pretože ich, ako väčšina strelcov, dokonale naštudované nemám). Neexistuje nijaká písomná dohoda medzi SLA3D a SLZ o spoločnom organizovaní týchto súťaží, takže v praxi to vyzerá tak, akoby v rámci jedného seriálu súťaží platili dvojaké pravidlá a kto sa cíti silnejší, presadí to čo uzná za správne.
S prekvapením som konštatoval, že môj luk, ktorý v predošlom kole bez problémov kontrolou prešiel, tentoraz neprešiel a musel som robiť úpravy. Nehádam sa keď nerozumiem, ale že to takto nie je v poriadku, tým som si istý.
V každom prípade kontrola náradia spôsobila veľké zdržanie. Nástup to ešte trochu natiahol, hoci na ňom chýbalo “Poučenie”, ktoré práve z hľadiska dosiahnutia dodržiavania pravidiel a bezpečnostných zásad má vážny význam.
Napokon sa dav strelcov rozišiel po obrovskom parku a v určený čas sa začalo strieľať. Boli sme v skupine s Ivanom Kollárikom a s Kundracikovcami, čo je veľmi poučné, pretože sú to výborné strelci. Trať vo Voderadoch je výborná. Je tam dosť priestoru, striedajú sa stanovištia v lese, na čistinkách aj v húštinách a všetko výborne “geometricky” rozmiestnené tak, aby sa ktokoľvek príčetný nemohol dostať do ohrozenia.
Pri takom množstve strelcov sa nedalo celkom vyhnúť zápcham. Keď nám však hlavný rozhodca Moravčík na trati pripomenul, že na stanovišti máme všetci čakať pri “Stopke” a len strieľajúci strelci sa majú odobrať ku kolíku a zase späť, narýchlo som si zrátal, koľko času si takéto pravidlo, s ktorým som sa, otvorene povedané, doteraz nikdy nestretol, vyžiada. 3 dvojice krát 20 sekún na cestu od stopky okolo červeného kolíka k modrému, alebo až bielemu rovná sa 1 minúta navyše pri každom terči. Nuž, s týmto asi časové rozvrhy súťaží nerátajú.
V zásade by ma to asi neštvalo, nebyť dvoch vecí: Na jednej seriálovej súťaži majú platiť jedny pravidlá a rád by som vopred vedel ktoré. Teda keď sa dve organizácie podieľajú na organizovaní jedného seriálu súťaží, majú byť dohodnuté na všetkom, vrátane pravidiel.
No a ja som sa navyše, vo svojej mladíckej nerozvážnosti, spoliehal na dodržanie časového rozvrhu, aby sme s Hankou stihli večerné vystúpenie Rolničiek. Poučenie bolestné, ale účinné: Keď stále myslím na problém a ako z neho von, nesústredím sa na samotnú streľbu. Lieta mi to hore-dolu a ani neviem prečo. Výsledkom bolo 11 autov! Dostrieľali sme a poklusom uháňali na parkovisko.
Vystúpenie v Lozorne sme stihli len tak-tak. Vyliezali sme z auta počas poslednej pesničky predošlej kapely a liezli rovno na javisko odohrať svoj program. Až po ňom som konečne zasadol ku gulášu. S jeho lahodnými sústami som ukladal aj nové poznatky a skúsenosti.
Voderady sú krásne miesto na 3D súťaž. Geronimovci sú zdatní organizátori a vedia postaviť výbornú trať. Moje presvedčenie, že je nutné vyrokovať a písomne podchytiť vzťahy a spoluprácu SLA3D a SLZ je správne. Nedohodnúť sa a potom sa čertiť a hádať nedáva zmysel. No čo, napokon na to máme SLA3D, aby sme spoločne popracovali na zlepšení. A napokon to hlavné: Nedá sa všetko naraz. Keď má človek iné povinnosti, nemá liezť na súťaž. Aj tak nič netrafí.
Naše početné ivanské reprezentačné družstvo napokon neobišlo celkom naprázdno.
Rony Botlík – BB 3/10
Majo Liščík – PBHB 3/5
[flagallery gid=33]