Stalo sa vám už niekedy voľačo, čo vyzeralo ako náhoda, ale pritom ste mali pocit, akoby za tým bol nejaký nadprirodzený plán ? Mne sa to sem-tam stáva a o jednu takú skúsenosť sa s vami teraz podelím.
Priznávam, že už dlhé roky nemusím divadlo. Po zhliadnutí príšerne nudnej americkej hry v podaní Činohry Národného divadla, kde všetci okrem mňa tlieskali, som si povedal, že som asi divadelný mimoň a že aj bez divadla prežijem.
Kľukatými cestami osudu som ako člen Ivanskej lukostreleckej družiny minulú zimu mal tú česť zoznámiť sa s dámami z ochotníckeho divadla v Ivanke. Zdieľali sme pravidelne sálu v Osvetovej Besede. Na javisku sa cvičilo divadlo, v hľadisku sa strieľalo – pochopiteľne, opačným smerom. Keď mali dámy prestávku zišli dolu a picli si s nami, alebo sme spolu poklebetili. Zrazu som si uvedomil, že ja, čo nechodím do divadla, som v ňom zrazu každý týždeň a že mi to nevadí. Azda aj preto, že popri tom strieľam, ale čoraz častejšie som vnímal, že mám niekedy problém rozpoznať, kedy sa herečky rozprávajú normálne a kedy hrajú. Boli prirodzené. V zásade sa to dalo rozpoznať podľa toho, či ich pri tom usmerňovala pani režisérka Lenka Košická s temperamentom sebe vlastným, sršiaca vodcovským nadšením hodným nasledovania.
Hoci bolo jasné, že na premiére jednoducho nemôžeme chýbať, s prekvapením som zistil, že sa na ňu teším! Vravel som si, že to je iba preto, lebo sú to naše herečky, ktoré máme radi. Všetko bolo napokon inak.
Stará Osvetka dnes večer ožila ako sa jej to stáva, bohužiaľ, už len málokedy. Hľadisko bolo narvané! Okolo 300 ľudí prišlo v obci Ivanka pri Dunaji do divadla! Ivanskú lukostreleckú družinu sme reprezentovali štyria.
Naše kamarátky naštudovali hru “Opona hore!”. Meno autora som zabudol, ale z tréningov som už vedel, že je to príbeh piatich žien, ktoré zdedili staré divadlo. Ťažko povedať, ktorá postava bola najvýraznejšia. Každá mala dostatok priestoru vyniknúť a všetky to aj využili. Nervná štyridsiatnička Pam v podaní Evky Kliskej dominovala najmä prvej časti hry. Celkom iným typom bola pankáčka Sharon s celkom nepankáčskym, humorným nadhľadom. Prototyp vyafektovanej blondínky predstavovala Jackie balancujúca na privysokých podpätkoch, zato Tereza, dcéra Pam stála oboma nohami pevne na zemi aj v prenesenom význame slova. A napokon moja favoritka Betty – babka, ktorú skvele zahrala Ľubka Pevná. V tejto hre som nevidel malé role. Len veľké a veľmi presvedčivo zahraté.
Príbeh nie je bohvieako členitý, takže som sa v ňom nestratil. Zato poskytuje herečkám plno vtipných replík. Dámy neobišli ani to, že Osvetová Beseda je sama takým starým divadlom a zopárkrát si uťahovali aj z nej.
Premiéra dopadla skvele. Najprv som slzil ja a so mnou zrejme veľká časť publika – od smiechu. A potom zase herečky, pretože sme ich obložili kvetmi ako pamätník neznámeho vojaka.
To predstavenie ma dostalo. Je pre mňa dôkazom, že ochotnícke divadlo vie byť skvelé.
V piatok 4. decembra bola repríza. Deň predtým po tréningu sme na ňu dôkladne pripravili hľadisko, nezabudli sme ani na skrytú reklamu našej Družiny. Bavili sme sa opäť výborne, niektoré vtipy a súvislosti proste človek zaregistruje až na druhý raz. Nechýbala ani nečakaná inovácia predstavenia. Počas emotívneho dialógu matky Pam s dcérou Terezou sa po javisku poprechádzala obyvateľka Besedy a častá pozorovateľka našich tréningov mačka Marlenka.