Lukostrelecký turnaj na hrade Beckov oproti iným pretekom výnimočnú atmosféru. Nie je to len hradom, ale celkovo preferovaním tradičného prístupu k lukostreľbe a vôbec priazňou k histórii a starosvetským zvykom. Turnaj nesie meno vojvodu Ctibora zo Ctiboríc, ale myslím, že jedného dňa my lukostrelci postavíme pred bránou sochu v životnej veľkosti Adamovi z Beckova, ktorý to tam celé organizuje s pomocou svojej maminky a partie nadšencov, ktorí majú radi hrad a tradičnú lukostreľbu.
K príprave sme pristúpili u nás v Ivanke veľmi zodpovedne. Nielenže sme už v letnom tábore trénovali streľbu na bežaci terč, jabĺčko a mŕtvolky, ale týždeň dopred sme si takýto špecializovaný tréning zopakovali v Kuchyni u Peťa Kučeru. No a najmä Hanka prispela k tomu, aby sme aspoň sčasti zakryli svoju modernú podstatu. Vytvorila pre nás kolekciu odevov v retro štýle. My chlapi sme mali jednotnú uniformu s kapucňami, s družinovým kancom zdobiacim naše mužné hrude, kým naše dámy sa zaskveli v nádherných, dlhých šatách prekrytých pláštikmi.
Na hrade Beckov sa nás postupne zišlo 16, pričom Peťo s Paťkom dorazili vo chvíli otvárania pretekov, ale zase z nás boli najlepšie vyspatí.
Celkovo prišlo na hrad okolo stovky lukostrelcov vzhľadu najrôznejšieho. Od normálnych texaskových a teplákových, cez stredovekých lukostrelcov a starých Slovanov až po Tatárov v kožených čiapkach zdobených kožušinami. Najštýlovejší bol uhorský vojak zhruba zo začiatku 17. storočia, evidentne pripravený brániť vlasť proti Turkom. A tiež sme obdivovali luk, ktorý vyrobil Igor z borievkového dreva, zvieracích šliach, brezovej kôry a gleja pre Andreja Jobusa. Priniesol mu ho na jar sem na Beckov na preteky a Andrej ich s ním hneď vyhral. Majstrovské dielo v majstrovských rukách.
Bolo nás toľko, že sme sa museli rozdeliť do dvoch skupín vedených Kristínkou a Rebekou. To zase malo tú výhodu, že sme sa zoznámili s ďalšími lukostrelcami. Zhruba o pol jedenástej Adam vypálil ranu z predpotopnej predchodkyne pušky a pustili sme sa do strieľania. Na nás vyšiel na začiatku bežiaci terč, tak sme hneď testovali čo sme natrénovali… Pokračovalo sa zvislým kolotočom. Mnohým sa nám podarilo trafiť rotujúce terče, ale Peťovi sa ho temer podarilo zastaviť. Jeho šíp sa zapichol kúsok od akumulátora poháňajúceho motor.
Kapustnú hlavu tentoraz nahradili dyne, čo nás, pochopiteľne, vyviedlo z miery. Zásahov do jabĺčka bolo málo, zato dyňa to zopár razy schytala.
Streľba do pivnice robila problém akurát nám, čo už v mizernom svetle nevidíme, takže nás musel navigovať. Podobne to bolo aj pri streľbe cez dvere kamsi do útrob paláca. Medzitým sme stihli v hradnom bufete vycucnúť hradnú kávu vyrobenú pôvabnou hradnou gazdinou na espresso automate z polovice 14. storočia.
Kyvadlo nás potrápilo ako obvykle, ale pomsta bola brutálna. Dievčatá aj Michal ho picli do ramena… Obávam sa, že sme najefektívnejšia skupina ničiteľov backovského inventára. Rameno otváracieho kyvadla, ktoré kedysi Jak majstrovkou ranou roštiepil na dve triesky, je dodnes olepené čiernou páskou.
Michal kyvadlo dostal svojím delfíním štýlom inštinktívnej streľby. Je evidentne založený na tom, že šíp rozkývaným ňufákom prehľadáva priestor pred sebou a tak s najväčšou pravdepodobnosťou nájde ten správny smer.
Drak je lahôdkový terč pri studni na severnom nádvorí, na ktorého sa strieľa pod uhlom okolo 30° dolu a na vzdialenosť okolo 40 metrov. Tu som odhalil priestor pre vylepšenie kapucne, pretože som dva razy brnkol tetivou o látku. Na jednoduchý ťah zastrčenia látky do rukáva som došiel až asi o štvrťhodiny. My stredovekí lukostrelci totižto nevynikáme bystrosťou, ale uvážlivosťou. Malý nedostatok sme objavili aj na Hankinom špeciálnom pláštiku s dierou na šípy trčiace z chrbtového tulca. Sama si ich tam nevdela vopchať. Našťastie, v beckovskom stredoveku sa vždy v okolí našiel rytier, ochotný dáme v ťažkostiach poslúžiť.
Zbrojnoš pripomínajúci včelín od nás schytal najviac šípov do pravého oka. Pozoruhodné je, že o chvíľu neskôr som na chlp rovnakého zbrojnoša v brnení stretol pod baštou a bol úplne živý. Tváril sa prekvapene rovnako ako ja, keď som sa ho pýtal, čo tam pobehuje, keď som ho pred chvíľou picol do pravého oka… Nebol to on, ale iste stál tvorcovi terča modelom.
Z kraja židovského cintorína sme strieľali cez dolinku na terč pod hradom a potom sme sa presunuli na lúku ku dvom zvieratkovým terčom. Prvá bola ovečka s vypleštenýma očáma. Tá bola v pohode, zato kačičky nás potrápili. Traf veľkú kačičku. Ak sa ti to podarí, môžeš sa rozhodnúť či pôjdeš strieľať aj na malé. Lenže malú keď netrafíš, idú body dolu. A tak môžeš získať od mínus 13 po +17 bodov. Na tomto terči sa nula považuje za úspech. Ku dvom bodom vedie beckovská ľudová múdrosť: „Radšej kačka v hrsti, ako káčatká na úteku“.
Nasledujúcim terčom bol veľký kruh na trávnatom úbočí pod hradbami Beckova, ktorý sme mali zasiahnuť asi z päťdesiatpäťmetrovej vzdialenosti z protiľahlého kopčeka. Len tí najbystrozrakejší z nás vedeli posúdiť, kam vystrelený šíp odletel. Zato Sekulovci to poňali ako výzvu naplnenia svojho pôvodného zámeru dobytia hradu Beckov. Hanke aj Michalovi sa podarilo zasiahnuť hradby. Keby nebol počet výstrelov obmedzený na tri, Michal by nepochybne sústredenou paľbou časom vyhlodal do hradieb dieru, ktorou by sme sa ako dobyvatelia vrhli dovnútra…. teda keby sme sa tam dokázali vyštverať a keby kúsok odtiaľ nebola otvorená brána.
Streľba na terč zakrývaný kyvadlom sa tentoraz obišla bez obvyklých strát na šípoch rozflákaných o múr a hneď sme sa odtiaľ presunuli k novej, hubárskej disciplíne. Strieľalo sa na obrovský dubák, tiesnený z oboch strán dvoma muchotrávkami. Ich zásah sa trestal odpočtom piatich bodov a s hrdosťou konštatujem, že tu nikto z nás o body neprišiel.
Obvyklá streľba z bašty na domnelých útočníkov pod ňou bola rutinnou záležitosťou. Organizátori z bezpečnostných dôvodov tento terč nariadili deckám vynechať. U nás došlo k paradoxu, že Paťko by rád strieľal, ale Hanka zase radšej nie. Paťka sme presvedčili a Hanka sa spoľahla na Michalovu mužnú silu, s ktorou ju držal za údajne pevný opasok.
Pozerám na hodinky a ony už boli tri hodiny poobede! Vôbec mi to tak nepripadalo, nebyť Martinovho hlasného túženia po guláši.
Mŕtvolky a kolotoč sme absolvovali v zrýchlenom konaní a pri zvýšenej opatrnosti, pretože nádvorie už bolo plné strelcov, čo už skončili. Zúročili sme tréningy rýchlonabíjania a inštinktívnej streľby, takže sme nejaké bodíky aj tu ulovili. Poďakovali sme Rebeke za vzornú starostlivosť a išli sme tiež rátať bodovačky a kŕmiť sa gulášom.
Kým organizátori zrátali výsledky, na javisku hrali Vrbovské Vŕby svoju starobylú, ľudovú a veselú muziku, takže čakanie na vyhlásenie výsledkov ani nebolo otravné.
Ako obvykle, všetky decká obdržali ocenenie ich výkonov, čo je jeden z pekných zvykov na lukostreleckých pretekoch. Naša Ivanská lukostrelecká družina získala tretie miesto medzi chlapmi s modernými lukmi.
V záverečnej súťaži hromadného výstrelu z Bašty o pohár vojvodu Ctibora sme sa neumiestnili. Zato sme sa hneď po rozlúčení a poďakovaní Adamovi umiestnili do cukrárne. Voľajako sa nám z Beckova nechcelo. Hádam aj preto, lebo nám Adam povedal, že majitelia hradu sa chystajú ďalšie preteky na hrade už nepovoliť. Smutnú správu však rovno doplnil, že má už záložné plány ako túto akciu presunúť na iné, primerane pekné miesto.
Dopisujem tieto slová v nedeľu večer a ešte stále som hlavou kdesi v múroch hradu vo výbornej spoločnosti našej družiny aj iných lukostrelcov…. Čo by sme asi tak mohli spraviť pre to, aby takých vydarených dní bolo čo najviac….
[flagallery gid=17]