Zimná liga s jarnou vôňou – 6. kolo, Čejč 4. 3. 2017 (3,59)

Rád templárov je opradený legendami a rozprávkami a preto je všetko „templárske“ zaujímavé a marketingovo hojne využívané. Po zhliadnutí niekoľkých príšerných filmov o templároch mi už pripadalo nepatričné aj „templárske víno“ a nedôverčivo som zízal aj na „templárskych lukostrelcov“. Nuž ale keď sa nám Zimná liga SLA3D túto zimu reálne rozšírila na Moravu, naplánovali sme si aj účasť na súťaži organizovanej Honzom Koutným a jeho Templárskymi lukostrelcami a začal som sa zaujímať o pozadie. S prekvapením som zistil svoje medzery vo vzdelaní. Rytieri templárskeho rádu po tom, čo ich z Jeruzalema, kde dbali o bezpečnosť kresťanských pútnikov, vystrnadil sultán Saladin, pristáli, okrem iných európskych miest, aj v Čejkoviciach. Postavili tam pevnosť a v nej vínne pivnice (to je ale blbý výraz! Ako citrónová malinovka). Tie sa dodnes zachovali a sú, vďaka súčasným vinárom, stále plné vína. Navyše sa celý región k templárskej tradícii hlási. Ani nie k tej  pôvodnej, pretože bezpečnosť pútnikov v Jeruzaleme je dnes iný oriešok, ale k tej vinárskej. Dorábajú tam skvelé vína a poniektorí popri tom aj strieľajú z lukov. No a o tom bola táto súťaž.

Na okraji obce Čejč je obvyklé, juhomoravské údolíčko lemované množstvom sklípkov miestnych vinárov. Jeden z nich sa volá „U Hroznu“ a pred ním bolo teda fakt živo. 175 lukostrelcov sa rozostrieľavalo na pomerne rozľahlej strelnici a kŕmilo sa dobrotami v dopingovej stanici. Skúsili sme oboje, doping nám išiel lepšie. Hanka úspešne otestovala svoju novú, koženú čutoru a skúšali sme aj nové lukostrelecké šiltovky – prvý tohoročný model Staromódneho Lukostreleckého Salónu. Oba prototypy sa osvedčili – pre BB aj TRRB.

Otvorenie súťaže sa trochu zdržalo, ale o pol jedenástej sme stáli všetci pri svojich terčoch. Hanka, Miro a ja sme spolu s Veronikou a Ondrom Janštovcami začínali strieľať na dvojicu krokodílov. Začať súťaž luftom nie je príliš povzbudivé, ale aspoň som sa mohol vyhovoriť na vietor, ktorý mi hýbal rukou. Priznávam, že sme si viac užívali krásny, slnečný deň, než sa sústreďovali na špičkový výkon. Ja viem, nemá sa to, súťažiť sa má zo všetkých síl. Lenže Janštovci sú príjemní spoločníci, okrem toho nás prekvapil Miro, ktorému sa skvele darilo strieľať a nereagoval ani na naše pokusy naštartovať jeho samorozčuľujúci proces a tým ho vyviesť z miery.

Trať viedla pomedzi sklípky. Strieľali sme na ich dvoroch, v sadoch, na krajoch vinohradov, na medziach a roliach. Boli sme prekvapení, že samotní miestni vinári sa k nám správali tolerantne, zjavne boli s našou aktivitou uzrozumení a zmierení. Však sme sa aj snažili správať sa na ich pôde ako na návšteve.

Strieľalo sa na malé aj veľké zvieratá, nablízko aj na maximálne vzdialenosti. Zvlášť ťažký terč bol medveď na veternej lúke na 30 metrov, pretože vietor naozaj vedel strhnúť ruku s lukom a navyše aj zanášal šípy doprava. Kamzík bol náročný na odhad vzdialenosti, takže
„Loviť – sranda veliká
vo vinici kamzíka!“

Prvý raz som videl 3D myši. Na terče zjavne inšpirované miestnymi znalcami deliria tremens, sme strieľali navyše skrz bezodný sud. Veľmi symbolická, skrytá výstraha pred alkoholizmom!

Veľmi klamlivý bol kanec do svahu. Klamal telom a tváril sa, že je bližšie, než bol. Podobne to bolo aj s ďalším drzým vtákom, takže
„Na vinárskom dvorku
podstrelil som morku“.

Končili sme pri anorektických zajkoch a viacerí sme aj ukončili súťaž luftom. Ale ako povedal klasik Peter B., „nejde o zlaté trenky“, hlavne, že sme sa dobre bavili a tešili sa, že tohoročná pomerne krutá zima odišla do preč.

Odovzdali sme bodovačky a každý sme od miestnych vinárov dostali fľašu dobrého vína. Následne sme mali dosť času na debatenie, pretože podávanie obeda miestna reštika organizačne nezvládla. Velebím Vlada Petráša za „vynález“ distribúcie baleného jedla, ktoré sa zatiaľ ukázalo ako jediný dobrý spôsob ako tú hladnú, ozbrojenú hordu v krátkom čase uspokojiť. Vyhodnotenie sme temer prešvihli, čo by bola škoda, pretože sa ukázalo, že ostatným hololukostrelcom sa darilo horšie než mne.

Poctivo sme zatlieskali víťazom všetkých kategórií, nijaký predčasný útek domov. Medzitým však silnel vietor a tak sme napokon radi poďakovali Honzovi Koutnému za veľmi pekný deň a liezli do auta. V ňom nefúkalo a navyše nás tam čakali ďalšie dobroty, ktoré sme si užívali celú cestu domov.

Sedím doma s pohárom Svatovavřineckého červeného. Je skvelé a ja ním pripíjam prvý raz na zdravie Honzovi Koutnému a jeho parťákom. Druhý raz na pamiatku Rytierov Chrámu – Templárov, ktorí dali tomuto kúsku krajiny príbeh. A napokon tretí raz na priateľstvo všetkých lukostrelcov, ktorí sa na súťažiach stretávame.

Tu nájdete videozáznam zo súťaže

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.