Zimná liga – 3. kolo, Čremošné (4,00)

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Zimná liga je seriál súťaží pre strelcov otužilých, tlstých, chlpatých, alebo iným spôsobom odolných proti chladu. My, ivančania, hoci z dolniakov, máme bohaté skúsenosti so snehovými kalamitami, pretože keď cez noc napadne 5 cm snehu, stovky áut z iných obcí sa ráno tlačia v Ivanke každou uličkou, šmýkajú sa v uličkách so zákazmi prejazdu a v protismere v jednosmerkách. Tak vyzerá zima u nás, ale vo Veľkej Fatre, kde usporadúva svoje súťaže blatnický LK Arquitis, to vyzeralo úplne inak. Oproti minuloročnému osemnásťstupňovému mrazu bol tohoročný dvanásťstupňový celkom príjemnou zmenou, zato snehu bolo o čosi viac. Krásny prašan, v ktorom miznú šípy bez stopy, vzbudzuje dojem, že svet je nádherne čistý.

Organizácii súťaže niet čo vytknúť, len opäť pochváliť. Takto vyzerá súťaž, pro ktorej nič nie je ponechané na náhodu. Už keď sme pred ôsmou primerane zababúšení vyhrabali z hotela na strelnicu, boli na nej odhrabané chodníčky k terčom a primrznutý veliteľ zohrieval píšťalku.

Hramonogram bol presne dodržaný a v určenom čase sme pochodovali cez les k nášmu prvému terču – dvojici líšok. Hneď prvý raz som podstrelil a trafil podstavec, ale potom to už celkom išlo. Trať bola postavená naozaj krásne. Prevahu mali väčšie zvieratá a vzdialenosti, strieľalo sa do kopca aj z kopca a trať bol postavená do hviezdy, takže bola úplne bezpečná.

Celú cestu sme sa výborne bavili. Hanka obzerala zlepšováky Maji Kramplovej – farebné pomôcky na nácvik odhadu veľkostí terčov, aj zajačí rukávnik. S Rasťom Ekkertom sme si vymieňali rozumy ohľadne streľby holým lukom a Ľubo Málek aj medzi strelami usilovne cvičil cviky proti target panic.

Keď sa človek takto prechádza po lese hore-dolu od terča k terču, zima nemá šancu. Bolo nám fajn celú cestu, samozrejme, vylôchali sme termosku čaju. Končili sme pri srnke-hopsande. To je zaujímavé, ako sa každý pri poslednom terči vypne k najlepšiemu výkonu, aký si možno predstaviť. Potom ostáva len otázka „prečo som takto nestrieľal celý čas?“ Odpoveď na to je „Koniec dobrý, všetko dobré, poďme na obed!“ Tak sme to aj spravili a len čo sme ho dojedli, Robo Paškuliak už zvolával na  vyhodnotenie. A, ajhľa, ušli sa nám medaily! S plnými bruškami a pozdvihnutým sebavedomím nasadla naša reprezentácia do auta a cestou zlikvidovala zvyšné, nedotknuteľné zásoby jedla. Vidí sa nám to ako dôležitý predpoklad udržiavania spôsobilosti podávať hodnotný športový výkon aj v zime.

Hanka 2/6
Dušan 1/4

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.