Zimná liga 3. kolo, Svatý Hostýn 2. 12. 2017

zl36Našu účasť na treťom kole Zimnej ligy som ohlásil skôr, než mi docvaklo, že to je od nás vyše 200 kilákov a teda že budeme musieť vyrážať už o pol siedmej. Nuž, ale keď sme sa už na to dali, tak sme si privstali a vyrazili mrazivým ránom po diaľnici na sever a cez Drietomu na Moravu. Za Starým Hrozenkovom už vládla celkom vážna zima. Súvislý, hrubý snehový koberec pôsobil veľmi romanticky, osemstrupňový mráz už trochu menej. Napokon keď sme z obce Chvalčov začali stúpať na horu Svatý Hostýn, vošli sme do ozajstného kráľovstva pani Zimy. Oktávka sa po zľadovatenej ceste statočne plížila do kopca, na ktorého vrchole stojí veľký chrám. Ten sme kvôli hmle viac tušili, než videli.

Dorazili sme tak akurát, aby sme stihli registráciu a zopár cvičných výstrelov aj s cvičným hľadaním šípov v snehu.

Trať viedla po chodníčku po obvode kopca. Naša skupina č. 17 začínala na náveternej strane hory, kde nám vietor občas sfúkol zo stromov sneh do tvárí. Ako zdroj silného šušťania, ktoré sa tam ozývalo, sme v hmle identifikovali obrovskú vrtuľu na vrchole kopca kúsok od baziliky. Najprv sme mysleli, že to Božie mlyny melú pomaly, ale iste. Bola to však obyčajná veterná elektráreň a vrtela sa dosť rýchlo.

Trať mala až 30 terčov, tak sme si prišli na svoje. Zimu sme celkom dobre znášali a strieľali sme v rukaviciach. Najťažšie to z nás mala Sára, pretože mala záhadne šmykľavé topánky, vďaka ktorým do kopca musela po štyroch a z kopca neraz po zadku. Napriek tomu strieľala veľmi dobre. Darilo sa nám, nikto nepenil, dokonca ani Mirec. Hanka síce občas vyvolávala brrrrrokolicu, keď sa jej aj napriek prepracovanému štýlu „nosorožec“ podarilo luftnúť, ale to len tak akosi pre zachovanie formy. Občas sme hľadali šípy, našli sme aj cudzie a tie naše zase našli iní, takže napokon celkovo naša skupina stratila iba jeden šíp.

Strieľať sa v mraze dá, horšie je to už so zapisovaním. Nielen kvôli zmrznutým prstom, ale v mraze aj prepisovačky odmietajú slúžiť.

Dobré štyri hodiny sme sa posúvali od terča k terču. Prvý raz sme sa stretli aj s pravekými terčami. Strieľali sme na triceratopsa a na velociraptora.

Na 200 strelcov bola horská reštika fakt malá, ale pomohol vykurovaný stan vonku, takže sme sa postupne všetci najedli. To už sa stmievalo a za úplnej tmy sme sa všetci natlačili dovnútra, aby nám neušlo vyhlásenie výsledkov. Na stupne víťazov blokujúce vchod na toalety sme nášho čestného predsedu kanca Ivana vyniesli celkom päťkrát a na jeho bohatierskom hrdle sa postupne hompáľalo päť zlatých medailí. Pri veľmi slušných priemerných bodových hodnotách na jeden šíp ich vystrieľali Sára, Samo, Mirec, Rony a Dušan.

Cesta späť bola zábavná vďaka navigácii, ktorej jednoducho preskočilo. Už v prvej dedine začala hlásiť na rovnej ceste, že máme odbočiť. To nám bolo podozrivé. Potom zahlásila: „Otočte sa o stoosemdesiat stupňov. Potom, ak je to možné, otočte sa o stoosemdesiat stupňov.“  V zásade nás navádzala, aby sme spravili hodiny. Na chvíľu to vyzeralo, že sa umúdrila, ale o chvíľu nás odviedla z cesty kamsi do mesta, ktoré sa volalo Holešov a následne nás vodila po Morave tak, že sme vôbec nevedeli ktorým smerom ideme. Prešli sme cez Otrokovice, Napajedla, vyšli sme zo Zlína, kam sme predtým vôbec nevošli, raz sme smerovali na Kroměříž, potom na Brno a zase dokolečka, až napokon sme na jednej zo smerových tabúľ uvideli „Starý Hrozenkov.“ Cítili sme sa zachránení, navigačnú ježibabu sme poslali do horúcich pekiel a frčali domov.

Zimná liga naozaj nie je pre mäkýšov. Ale keď je strelec dobre obutý, oblečený, najedený a dobre naladený, nemá to chybu!

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.